Duna a spiritualita vo filmoch

    Nová Duna z dielne vizionára Denisa Villeneuvea prekonala všetky moje (už beztak absurdne vysoké) očakávania. Ten film ma schytil, držal ma emočne našponovaného po celú stopáž, až ma vyfľusol pri záverečných titulkoch a po odchode z kina som sa cítil ako vyžmýkaná handra. Kúzlo nezmizlo ani počas druhej projekcie. Nestáva sa často, že by som zážitok z filmu nevedel (v dobrom) rozdýchať ešte niekoľko dní po zhliadnutí. Mal som ten zriedkavý pocit, že vidím niečo výnimočné, niečo, čo sa zapíše do kolektívnej pamäte ľudstva. Pokladám za pravdepodobné, že Duna je Pán prsteňov našej generácie a Villeneuve je nový Kubrick alebo Spielberg.

    Nenapadá mi žiadna slabina, za ktorú by som filmu mohol strhnúť body. Chváliť môžem všetko: nádhernú kameru, realistické vizuálne efekty (a odvahu natočiť na kameru toľko, koľko sa dá – čím narážam aj na prekrásne púštne lokality alebo monumentálne kulisy), úžasné herecké výkony, efektnú prácu so zvukom, takmer dokonalý (adaptovaný) scenár a v neposlednom rade nezabudnuteľnú hudbu od môjho obľúbenca Zimmera (ktorej som sa od premiéry nestihol nabažiť a počúvam ju na dennej báze). Budovanie fiktívneho sveta sa nedalo zvládnuť lepšie. Dizajny kozmických lodí, ornitoptér, celých planét, architektúra a kostýmy jednotlivých frakcií, všetko to dotvára unikátny svet, aký som na veľkom plátne ešte nevidel. Duna je jedinečná, strhujúca, krásna aj strašná, len zo superlatívov by som mohol spísať celý jeden príspevok. Niečo podobné sme tu naposledy mali pri Jacksonovom Pánovi prsteňov alebo Cameronovom Avatarovi, čo už niečo znamená.

    Všetky vyššie zmienené kvality sú neoddeliteľnou súčasťou filmu, Duna toho ale ponúka oveľa viac. Otvára hlboké témy hodné zamyslenia, postavy neraz stoja pred ťažkými filozofickými či morálnymi otázkami. Je preto trochu smutné, že diskusie o Dune sa zvyčajne točia okolo vizuálnej stránky filmu alebo vzťahu Paula a Chani. To všetko je samozrejme v poriadku, ale myslím, že ľudia sa tak okrádajú o oveľa zaujímavejšie aspekty tohto filmu. Jeden z nich sa vám pokúsim priblížiť v tomto príspevku.

    Na úvod upozorňujem, že nie som žiaden filmový znalec a už vôbec som kinematografiu neštudoval. Z videí na YouTube alebo aj iných článkov tu na blogu je zrejmé, že umením tak úplne nežijem. Ako študent biológie sa zvyčajne snažím pristupovať ku svetu pragmaticky a racionálne. Som ale zároveň filmový fajnšmeker. Keď sledujem film, na chvíľu odložím bokom všetku skepsu s analytickým myslením a pokúsim sa naplno prežiť príbeh, ktorý si pre mňa tvorcovia pripravili. Dojmy z filmu majú samozrejme veľmi individuálny charakter. Keď sa mi film páčil alebo nepáčil, môžem spätne skúsiť svoj názor racionalizovať (boli tam logické diery, postavy boli nesympatické, záporák bol bez charakteru, atď.; paradoxne mi však rovnaké nedostatky v iných dielach neprekážajú a naopak by som si ich existenciu vedel obhájiť – práve preto, že a posteriori hľadám "objektívne" kvality, lebo sa mi ten film skrátka a priori páčil). Ako (snáď) budúci vedec si však veľmi dobre uvedomujem, že akákoľvek hra na objektivitu v umení je nezmyselná. Zmeniť niečí dojem z filmu alebo knihy pomocou argumentov je takmer nemožné, preto sú hádky o kvalite filmov v zásade zbytočné. (Sám dobre viem, aké ťažké je presvedčiť niektorých jednotlivcov o objektívnych pravdách, napríklad, že evolúcia je reálna...)

    Napriek tomu sa pokúsim pozrieť na Dunu z iného pohľadu a ukázať, čo ju v mojich očiach povyšuje na piedestál najlepších filmov, aké som v živote videl. Ak nepoviem inak, mám pod označením Duna namysli oba Villeneuveove filmy (2021 a 2024), ktoré vnímam ako jedno celistvé dielo. Inak to snáď ani nejde.

    Pre začiatok je nutné vytvoriť si dve kategórie filmov. Sám neviem, ako ich pomenovať a či je to vhodné členenie. Verím však, že vďaka tomu lepšie ukážem, v čom vidím umeleckú hodnotu Duny. Do prvej kategórie by som zaradil filmy, ktoré stoja výlučne na deji, postavách a vzťahoch medzi nimi. Hlavným motívom tvorcov je upútať pozornosť diváka, hrať sa s jeho emóciami a prípadne ho dojať. Zvyčajne ide o filmy, pri ktorých netreba premýšľať, stačí sa pasívne zviesť a prežiť daný dej s postavami. Typické je, že film má svižný strih, nenudí a ťažkými témami sa zaoberá len minimálne. Ako príklad takýchto filmov by som uviedol romantické komédie, väčšinu komiksových filmov (na čele s Marvelom, hlavne jeho novšími počinmi) alebo aj nový Top Gun. Nemyslím si, že ide o filmy zlé, naopak – mnoho z týchto kúskov mám rád a ako oddych po ťažkom dni neraz padnú vhod. (A takisto mám temné podozrenie, že sem spadá aj nejedna Tarantinovka, ktoré mám veľmi rád.)

    Značne bližšia je mi ale druhá kategória. Najvhodnejšie pomenovanie je asi filmy spirituálne. Patria sem hlavne tie pomalé artové kúsky, ktoré sa s dejom nikam neponáhľajú (ak vôbec nejaký majú). Ako evoluční biológovia dobre vedia, človek je tvor nevyliečiteľne náboženský. Aj neveriaci si neraz tento deficit kompenzujú napríklad meditáciou a ja mám podozrenie, že v mojom prípade ako takáto spirituálna kotva fungujú filmy a knihy. Čo by to však bol za duchovný zážitok bez onoho spirituálneho rozmeru? Primárnym cieľom filmovej mystiky pochopiteľne nie je zabaviť. Do tejto kategórie preto spadajú práve diela, ktoré bývajú označované za "veľmi umelecké" alebo dokonca "nudné" (odtiaľ aj žartíky typu Duna=nuDa). Úplne extrémnymi príkladmi sú filmy Malicka ako Strom života či Tenká červená línia, Scorsesiho Mlčanie, Kubrickov magnum opus 2001: Vesmírna odysea, alebo aj oscarová Krajina Nomádov. Keď rodine a kamarátom niektorý z týchto filmov s obavou odporúčam, zvyknem podotknúť, že hoci mňa dielo upútalo, nie je to film pre každého. Je pomalý, atmosférický, meditatívny. Je to film, pri ktorom je treba aj rozmýšľať, ponoriť sa doň a vychutnať si ho.

    Pravda, existujú aj filmy, ktoré obsahujú tieto prvky, ale stále zvládajú byť v rámci možností divácky atraktívne, napríklad Táto krajina nie je pre starých od Coenovcov alebo Iñárrituov Revenant. Mainstreamové publikum bude vystrašené alebo dojaté a intelektuáli si tiež prídu na svoje. Mnohí režiséri ale našli oveľa lepší balans medzi diváckym záujmom a takýmito transcendentnými prvkami, čoho dôkazom je komerčný úspech ich (veľko)filmov. Tu mi napadajú práve tie mená, ako Nolan, Cameron, Jackson alebo Spielberg. Problém podľa mňa nastáva, keď sa tieto kategórie začnú zamieňať. Kritizovať Pána prsteňov za to, že do Mordoru nedoleteli na orloch, je podľa mňa scestné práve preto, že sa jedná o výtvor druhej kategórie. Tak nejak sa mi nechce veriť, že Tolkien chcel napísať príbeh o čo najefektívnejšom zničení Prsteňa. Jeho dielo je moderná mytológia, pretkaná témami o dobre a zle, ich cyklickom návrate, o pominuteľnosti niečoho kedysi krásneho alebo o nenápadných, skromných počiatkoch dobra. Keď sa v rozšírenej verzii Návratu kráľa prechádza Frodo a Sam s Glochom po troskách niekdajšieho kráľovstva Gondoru, upúta ich pozornosť majestátna socha dávneho kráľa. Je však znetvorená silami nepriateľa a zarastená hlava sa povaľuje na zemi. Hneď nato si ale v týchto pochmúrnych končinách nájde lúč svetla cestičku skrz mraky a hlavu kráľa osvetlí, akoby chcel hobitom niečo ukázať. Samovi to neunikne a osloví aj svojho spoločníka: "Mr. Frodo, look! The King has got a crown again." Nielenže je to pekná predzvesť návratu Kráľa, zároveň obsahuje náznaky tých tém, ktoré boli pre Tolkiena dôležité. Táto scéna samozrejme neposúva dej a jeden by si mohol myslieť, že je vlastne zbytočná, navyše sa nachádza v jednom z najdlhších filmov vôbec. Pre mňa sú však práve takéto scény jadrom Pána prsteňov – to, čo ho odlišuje, keď už sme pri fantasy, napríklad od Harryho Pottera. Inými slovami, Pán prsteňov nie je film prvej, ale film druhej kategórie, aj keď tak na prvý pohľad nemusí pôsobiť. Podobné prvky sa nachádzajú aj v Cameronových alebo Nolanových filmoch. Občas pri nich zabúdam, že sledujem stomiliónové blockbustery. Film druhej kategórie mi ponúkne niečo viac, možno by som to nazval až nadzmyslovým zážitkom. Rád hovorím, že tieto filmy majú dušu.

"The King has got a crown again."

    Aby tu nedošlo k nedorozumeniu, zároveň som večné dieťa. Neironicky ma bavia kúsky, ako Avengers, Pacific Rim alebo John Wick. Z recenzií mám ale občas dojem, že v hodnotných veľkofilmoch práve pod váhou výborných akčných sekvencií došlo k opomenutiu podstatnejších vecí. Rád by som preto preskúmal práve onen mystický rozmer filmov. A ako exemplárny prípad použijem práve novú Dunu.

Zberače korenia pripomínajú kliešte parazitujúce na planéte.

    Duna je v prvom rade príbehom Paula Atreida, ale predloha sa niesla aj v duchu silných ekologických alebo náboženských tém, čo Villeneuve neprehliadol. Prvý film začína pokojným, statickým záberom na jagavé kúsky korenia. Po celých 12 sekúnd ich vidíme tancovať nad piesočnou dunou, sprevádzané monológom Chani o kráse jej planéty. Práve Arrakis je nenápadnou, ale plnohodnotnou postavou diela. S hlavnými postavami dokáže komunikovať prostredníctvom korenia (čo Paul vníma ako vízie), ale aj iných životných foriem. Toto mystické puto medzi planétou a človekom odlišuje Atreidesovcov a Fremenov od opačného tábora, rodu Harkonnenovcov. Tí si planétu uzurpujú len preto, lebo v nej vidia zdroj ziskov a moci. Ako sa opakovane ukazuje, o prírodu ani domorodých obyvateľov Duny nejavia najmenší záujem, planéta je pre nich mŕtva. Na jej bohatstve iba parazitujú, čo Villeneuve šikovne sprostredkúva dizajnom Harkonnenovských zberačov korenia, ktoré vyzerajú ako nacicaný kliešť. Služobník zalievajúci počas horúceho dňa datľovníky vysvetľuje Paulovi, že ide o symbol starého sna. Pre Fremenov Arrakis zďaleka nie je mŕtvy. Sú spätí s jeho prírodou a dokážu ju počúvať. Preto vidia to potenciálne bohatstvo, ktoré by mohol Arrakis pri správnom zaobchádzaní priniesť. Symbolom sna o teraformácii planéty sú posvätné palmy, ktoré ale Harkonnenovci spália (ako to predpovedali Paulove vízie) a pochovajú tak zvyšky nádeje. Podobne dopadne aj síč Tabr. Vďaka obrovskej nádrži, ktorú Fremeni roky plnili najvzácnejšou látkou na Arrakise, sa stal v strede neúživnej púšte oázou života. Najavo to dáva aj početná kolónia dažďovníkov, uhniezdená v klenbách jaskyne. Harkonnenovcom je samozrejme akýkoľvek život ukradnutý a po tom, ako síč zničia, nezabudnú vypáliť aj posledné zvyšky nádeje – hniezdisko tamojšieho vtáctva.

Harkonnenovské zaobchádzanie so starým snom Fremenov.

    Paul mnohé z toho, čo sa stane, vidí vo víziách. Planéta sa k nemu prihovára, a to ešte skôr, než sa na ňu vôbec dostane. Inokedy tak ale Arrakis činí nenápadnejším spôsobom. Paul v jednom z prvých snov vidí Duncana, ako padol v bitke. Okolo jeho bezvládneho tela lezie púštny chrobák. Idaho pochopiteľne Paula neberie vážne. Pár okamihov pred skutočnou bitkou Duncan chrobáka objaví a ten mu dokonca začne liezť po prstoch. Až by sa zdalo, že planéta chce Duncanovi niečo povedať skrz tento malý organizmus, varovať ho pred prichádzajúcim krviprelievaním. Ďalším tvorom, pomocou ktorého Arrakis komunikuje s postavami, je tarbík. Paul si najskôr túto malú myšku všimne medzi rastlinami na holograme počas štúdia tamojšej fauny a flóry. Keď s Jessicou prečkajú piesočnú búrku v stane, musia sa spod vrstvy piesku dostať. Kým tak učinia, presúva sa scéna na povrch piesočnej duny, po ktorej poskakuje drobný tarbík. V skorých hodinách necháva na obrovských ušiach skondenzovať kvapky rosy a labkami si ich presúva do úst. Rozruší ho až Paul, ktorý sa dostane na povrch. Tarbík ale nezuteká a nehybne hlavného hrdinu pozoruje. Paul mu pohľad opätuje, zamýšľa sa, čo mu asi chce planéta povedať. Ako čitateľovi predlohy mi to došlo už v kine – Paul sa neskôr spojí s Fremenmi a sám si bude hovoriť Muad’Dib, čo znamená tarbík. Na úteku pred Harkonnenovcami sa Paul a Jessica rozhodnú ukryť s ornitoptérou v rozzúrenej piesočnej búrke. Toto rozhodnutie ich takmer stojí život, v kritickej situácii však Paul opäť dostane radu od planéty, tentokrát zosobnenej jeho neskorším súperom Jamisom. Nemá sa snažiť s prírodou bojovať, má sa jej podvoliť a nechať ju plynúť, unášať sa ňou. Paul poslúchne, vypne motory a sklopí krídla ornitoptéry, vďaka čomu búrku prežijú. Hneď potom sú Paul s matkou nútení prejsť hlbokou púšťou, čo ich značne desí. Keď Paul znova dostane víziu, uvidí púštnu myšku v akomsi slizovitom puzdre, pričom počuje hlas Arrakisu. Vraví, že sa nemusí báť, prežiť v púšti zvládla aj malá myška. Prejsť púšťou sa im nakoniec podarí, ku koncu sa však musia vyrovnať s ďalšou prekážkou.

Muad’Dib

    Viac než korenie alebo tarbík sa dá ako ikona Arrakisu označiť majestátny šaj-hulúd. Obrovská, surová sila púšte, ktorá zaradom likviduje všetko, čo sa jej pripletie do cesty. V priebehu filmu sa dozvedáme, že Fremeni uctievajú piesočné červy skoro ako božstvo. Preto je prekvapivé, že červ na Paula nezaútočí, iba sa zdvihne a navzájom na seba niekoľko sekúnd pozerajú. To Villeneuve podtrhol geniálnym designom šaj-hulúda. Nemá síce zrak, ale veľrybie kostice okolo ústneho otvoru, zrejme slúžiace na filtrovanie potravy z piesku, vyzerajú ako dúhovka so zrenicou. Paul hľadí do obrovského oka Arrakisu. Červ ho napokon nechá tak a presunie sa k rytmickému zvuku opodiaľ. Samotný boh púštneho sveta zastal a stiahol sa pred budúcim spasiteľom Duny. O chvíľu neskôr Paul opäť čelí nebezpečenstvu – na súboj ho vyzve fremenský bojovník Jamis, ktorého videl vo víziách. Paul síce výzvu príjme, no z duelu má obavy, keďže človeka ešte nikdy nezabil. Pred bitkou sa chytí hladkej steny kaňonu, akoby sa prihováral k planéte a pýtal si radu. A planéta skutočne odpovie: "Paul Atreides must die… for Kwisatz Haderach to rise. Don’t be frightened. Don’t resist. When you take a life, you take your own." Jamisa napokon porazí, no ten ho ani po smrti neprestane prenasledovať. Keď sa učí fremenskému spôsobu života, pomýli si za šera siluetu Chani a dokonca počuje Jamisov hlas. Planéta s Paulom ešte neskončila.

Zoči-voči bohu Arrakisu.

    Arrakis je občas prekvapivo aktívny – že sa objaví najväčší červ alebo najväčšia piesočná búrka práve vo chvíli, keď to hlavný hrdina potrebuje, nie je náhoda. Po zničení domovského síča Tabr, čo Paul nepredvídal, sú Fremeni nútení odputovať na juh. Tam však čaká Jessica s Vodou života, preto Paul sprvu odmieta odísť. Vo víziách totiž vidí horor, ktorý nevyhnutne nastane, ak sa vydá cestou mesiáša. V opačnom prípade však definitívne vyhrajú bezohľadní Harkonnenovci. Paul stojí pred obrovskou osobnou dilemou a prvýkrát po dlhej dobe netuší, čo má robiť. Potrebuje radu. Nejde však za matkou, ani za Stilgarom, ani za Gurneym a dokonca ani za Chani. Namiesto toho pokľakne, dotkne sa skaly a povie: "Talk to me, Jamis." A on skutočne prehovorí: "A good hunter always climbs the highest dune before his hunt. He needs to see… as far as he can see. You need to see." Ako už bolo ukázané viackrát predtým, Jamis v Paulových víziách vždy zosobňoval Arrakis. Paul si teda v časoch najväčšej osobnej krízy išiel po radu k planéte. Nie je to rada, ktorá by sa hlavnému hrdinovi páčila, on napriek tomu počúvne.

    Duna teda nie je len o intrigách a chladnom kalkule v mocenských bojoch. Načúvanie nadzmyslovému svetu tu hrá nemalú úlohu a viackrát závažne hýbe dejom. Postavy prírodu neignorujú, ale živo s ňou interagujú a spolupracujú. Arrakis nepredstavuje len nemú kulisu v pozadí, ktorá má vyvolať prvoplánový wau efekt (hoci tamojšie scenérie sú nádherné aj samé osebe). Je plnohodnotnou súčasťou deja, jeden z najdôležitejších aktérov. Villeneuve si navyše prírodu neromantizuje, ale ukazuje ju takú, aká skutočne je, v dobrom aj zlom. Barónovo telo je hodené do púšte, kde si môžeme detailne prezrieť mravce, ktoré sa po ňom okamžite vrhli. Rituál získavania Vody života je drsný, ale prebieha v súlade s tým, čo o fyziológii červa vieme. Druhá časť začína záberom na plod ešte nenarodenej Alie. Iní filmári by si zrejme vystačili so záberom na brucho Jessici alebo CT skenom, Villeneuve však zvolil pohľad priamo na embryo Paulovej sestry. Scéna, v ktorej sa do maternice vyleje melanž a otvorí sa modré oko svätej Alie, vďaka týmto záberom pôsobí veľmi osudovo. Kedy sme mali naposledy možnosť vidieť niečo podobné vo veľkolepom sci-fi? (Že mi ako prvá napadla Vesmírna odysea zrejme nebude náhoda...)*

Alia Atreides

    Duna je jednoznačne dielo druhej kategórie. Čo však pokladám za ešte dôležitejšie, aj napriek spirituálnemu presahu ostáva sci-fi filmom. Denis Villeneuve to vysvetlil v úžasnom rozhovore s ďalšou režisérskou legendou, Jamesom Cameronom. Denis nemal vždy v pláne stať sa filmárom, študoval biológiu a kľudne z neho mohol byť vedec. Práve táto skutočnosť z Duny priam presakuje. Villeneuve hovorí, že červ je zviera dobre adaptované na život v hlbokej púšti a keď kľud v jeho teritóriu narušia votrelci, jednoducho si územie potrebuje ochrániť. Keď sa Paul s Jessicou dostanú mimo piesočnej plochy, červ sa k nim nemôže dostať a ani nemusí – nevítaných hostí úspešne odohnal. Začuje však Jamisom nastavený gong a odoberie sa za novým zdrojom rytmického zvuku. Ako však vysvetľuje Villeneuve, z vonkajšieho pohľadu toto krátke stretnutie medzi dvoma druhmi môže pôsobiť ako zázrak. Paulov zázrak sa dá vedecky vysvetliť, tak ako každá jedna udalosť vo filme. Aj Muad’Dibova jasnozrivosť možno vlastne znamená len toľko, že si dokáže dať dve a dve dokopy – len na trochu inej úrovni, než obyčajný smrteľník. Vo filme sú však tieto scény vysvetľované vedou veľmi jemne alebo vôbec – režisér necháva interpretáciu na divákovi. Celý tento príspevok vlastne nie je nič iné, ako moja interpretácia diela. Autor knihy aj režisér filmu tento fiktívny svet perfektne premysleli, nie je preto nutné uchyľovať sa k nadprirodzeným vysvetleniam. Film sa dá vnímať vedecky, alebo je možné pristúpiť na hru režiséra a hľadať onen transcendentný rozmer. A ja si hovorím: Keď mám tú možnosť, prečo nie? Prítomnosť niečoho takého je vlastne vo veľkých blockbusteroch nesmierne vzácna.

    Villeneuve je prírodou očarovaný. Dá sa síce označiť za empiricky založeného, ale otvorene priznáva, že hranice našich vedomostí – kam už veda nedovidí a z neznámeho sa vlastne stáva spirituálne – ho fascinujú. Pochopiteľne neváhal túto osobnú filozofiu preniesť aj do svojho diela. Postavy komunikujú s nehmotným svetom a načúvajú okolitej prírode, čo posúva dej dopredu k nevyhnutnému finále. Film má vďaka tomu veľmi osudové vyznenie, keď ale Dunu rozoberieme na drobné, zistíme, že by ho vlastne mať nemala. Je to tvrdé sci-fi – bez mágie a bohov. Napriek tomu na mystickej rovine funguje, čo považujem za absolútny úspech. A vôbec by som sa nehneval, keby to vo filmoch vídam častejšie.

    Na konci rozhovoru James Cameron tvrdí, že hoci neverí v nadprirodzeno, v istom zmysle vlastne áno – veľa toho ešte nevieme, príroda je rozsiahla a komplexná. Sama príroda je zázrakom. Na to mu Denis s úsmevom odpovedá, že je z rovnakého náboženstva.

    A ja zrejme tiež.

 

*Zhodou okolností je veľmi podobná scéna prítomná aj v Dune od Davida Lyncha z roku 1984. To je zaiste chvályhodné, každopádne Lynchov film má tak veľa iných problémov, že by vystačili na samostatný príspevok a toto malé plus ho bohužiaľ v mojich očiach nezachráni. Verzia od Villeneuvea v každom ohľade vedie o niekoľko míľových krokov.