Vtáky (Aves) sú početnou a veľmi úspešnou skupinou stavovcov.
Vďaka viacerým vlastnostiam, najmä schopnosti letu, mohli obsadiť mnoho
ekologických stanovíšť. Nájdeme ich všade – od Antarktídy až po Amazóniu. Dnes
je popísaných približne 10 500 žijúcich druhov vtákov. Ornitológia je
odvetvie zoológie, ktoré sa teší veľkej popularite, keďže má tú česť skúmať
túto úžasnú skupinu.
Kde sa ale vtáky vzali? Skutočne pochádzajú z plazov? Poznatky
z paleontológie, embryológie, genetiky či anatómie jasne ukazujú, že
skupina Aves je jedna z mnohých evolučných línií plazov (Reptilia). Ak sa
pozrieme na fylogenetické vzťahy medzi dnes žijúcimi plazmi, vydedukujeme, že ich
najbližší žijúci príbuzní sú krokodíly (Crocodylia). I keď sa to na prvý
pohľad nemusí javiť reálne, ich príbuznosť naznačuje obdobná vaječná škrupina,
utváranie kostry a svalov, štvordielne srdce a iné znaky. Blízky
vzťah skupín Crocodylia a Aves je jednoznačne potvrdzovaný taktiež
v molekulárnych štúdiách. Do očí bijúca rozdielnosť týchto dvoch skupín
nám však o pôvode vtákov veľa nehovorí. Preto sa v nasledujúcich
odstavcoch pozriem na rôzne aspekty evolúcie vtákov a objasním, ako na
túto milióny rokov trvajúcu udalosť nazerá zoológia a paleontológia.
Tento príspevok slúži ako obšírnejšie zhrnutie témy, o ktorej som urobil video na YouTube.
PÔVOD A FYLOGENETICKÁ POZÍCIA VTÁKOV
Začnem opisom fylogenetickej pozície vtákov. Skôr než sa ponoríme do
mezozoických lesov, bolo by dobré aspoň stručne opísať hlbokú históriu plazov. Evolučný
strom sa začína pri skupine Amniota. Postupne sa dostanem od bazálnych plazov
až k vtákom, pričom sa zastavím pri každej významnej sesterskej vetve, priblížim
štiepenie jednotlivých línií, významné anatomické zmeny, časové obdobie, kedy
dané skupiny žili a taktiež niekoľko zaujímavostí.
Je ešte nutné podotknúť, že pod pojmom vtáky (v bežnej reči) väčšinou
nemám na mysli nijakú konkrétnu skupinu. Niektorí vedci ju označujú ako synonymum
pre Avialae, iní pre Neornithes, ďalší ako skupinu zahŕňajúcu posledného
spoločného predka rodov Archaeopteryx
a Passer a všetkých jeho
potomkov. Myslím si, že je irelevantné, čo ako vtáka klasifikujeme a čo
nie, pretože ide len o záležitosť nomenklatúry a nič to na
fylogenetických vzťahoch medzi rôznymi druhmi nezmení, preto sa budem tomuto
pojmu vyhýbať. Pokúsim sa používať len poriadne definované klady (väčšinou)
a každý si môže dosadiť vtáky tam, kam sa mu to hodí. Ak už však pojem
vtáky použijem (čo sa stane mnohokrát pre lepšiu čitateľnosť textu), budem ním
myslieť buď klad Ornithothoraces (alebo nejaký iný „v jeho okolí“), či skupinu
Neornithes (bude používaný v prípadoch, kedy je irelevantné, ktorý
z týchto významov ním mám namysli a mali by sa naň dať aplikovať
všetky). Ak uvediem názov „moderné vtáky“, mám tým určite namysli skupinu
Neornithes.
Naša cesta sa začína v období karbón, ktorý je predposledným
obdobím paleozoika. Vtáky patria medzi blanovce (Amniota), skupinu stavovcov (Vertebrata), ktorej počiatky siahajú
do približne 340 miliónov rokov vzdialenej minulosti (najstarší známy blanovec,
Hylonomus (vrchný karbón; Kanada),
žil približne pred 315 miliónmi rokov), čiže paleozoického obdobia zvaného
karbón. Zásadnou evolučnou novinkou tu bol vznik kleidoického vajca
s extraembryonálnymi obalmi (amnion,
serosa (chorion), allantois),
ktoré mohlo byť kladené na suchej zemi a stavovce sa tak už nemuseli
obmedzovať na spôsob života čiastočne spätý s vodou (Gaisler a Zima,
2018).
Dôležitou udalosťou bolo rozštiepenie blanovcov na dve skupiny –
Synapsida a Reptilia (plazy). Pre skupinu Synapsida, do ktorej patria aj cicavce, je typický synapsidný typ
lebky. V skupine Reptilia sa rozlišujú štyri typy lebiek – anapsidná,
diapsidná, euryapsidná a parapsidná. Bazálne plazy ako Hylonomus či Paleothyris (pensylván; Severná Amerika) mali anapsidný typ lebky. Ten nemá nijaké spánkové jamy ani
jarmové oblúky (Gaisler a Zima, 2018; Sues, 2019).
Je treba upozorniť, že skupina Reptilia
bola kedysi chápaná (a často stále je) ako jedna z tried stavovcov
a nezahŕňala skupinu Aves. Takáto klasifikácia by už platiť nemala
a parafyletické poňatie plazov je z hľadiska fylogenetiky nesprávne.
Skupina Reptilia by mala zahŕňať aj vtáky. Vedci pre tento klad vymysleli názov
Sauropsida. Keďže si myslím, že je správne triediť prírodu z hľadiska fylogenetickej
taxonómie (a nie linnéovskej klasifikácie, v ktorej sú všetky úrovne
(okrem druhu, ktorý v nejakom zmysle v prírode existuje) umelo
skonštruované človekom), budem používať slovo Reptilia na označenie kladu,
ktorý zahŕňa plazy i vtáky (presná definícia: Reptilia je čo
najobsiahlejší klad obsahujúci druhy Lacerta
agilis a Crocodylus niloticus,
ale nie Homo sapiens (predstaviteľ
skupiny Synapsida) (Reptilia obsahuje posledného spoločného predka tohto kladu
a všetkých jeho potomkov)) a budem ho teda považovať za synonymum
slova Sauropsida (Sues, 2019).
Asi pred 300 miliónmi rokov sa na Zemi objavil klad Diapsida. Už najstarší známi
zástupcovia majú na lebke jasne rozpoznateľné dve spánkové jamy (supratemporal fenestra (ohraničená
kosťami parietale, postorbitale a squamosum) a infratemporal
fenestra (ohraničená kosťami postorbitale,
squamosum a jugale)). Slúžili na lepšie uchytenie žuvacích svalov. Predkovia
blanovcov žijúci vo vodnom prostredí potravu väčšinou prehĺtali. Terestriálny
spôsob života ponúkol skupine Amniota nové zdroje potravy a selekčný tlak
tým pôsobil na rozvinutie žuvacieho aparátu. Medzi diapsidy patria všetky
dnešné skupiny plazov. Korytnačky (Testudines), hoc spánkové jamy nemajú, sú
taktiež radené medzi Diapsidy. Ich vyhynutí príbuzní (Pappochelys (stredný trias; Nemecko)) dosvedčujú, že ich kedysi
taktiež mali a neskôr došlo k ich druhotnej strate (je možné, že ide o sesterskú skupinu archosaurov). Rovnako euryapsidný
a parapsidný typ lebky vznikli z diapsidnej stratou infratemporal fenestra. Vtáky majú taktiež
diapsidný typ lebky, hoc značne modifikovaný (Crawford et al., 2012; Gaisler a Zima, 2018; Sues,
2019).
Vo vnútri skupiny Diapsida sa rozišli dva dôležité klady – Archosauromorpha (vedúca ku krokodílom,
dinosaurom a vtákom) a Lepidosauromorpha
(vedúca k jašterom, hadom a hatériám). Skupina Archosauromorpha
zahŕňa aj mnoho bazálnych kladov pripomínajúcich primitívne krokodíly. Táto
parafyletická skupina sa nazýva „Thecodontia“
a patria do nej tvory, ktoré predchádzali krokodílom a dinosaurom (napríklad
Euparkeria (stredný trias; južná
Afrika)). Fosílie niektorých tekodontov zo spodného triasu a spodnej
jury niektorými znakmi pripomínajú vtákov. Preto sa objavili názory, ktoré
hovoria, že vtáky sa nevyvinuli zo skupiny Dinosauria, ale oveľa skôr práve
z tekodontov. Dôkazy sú ale nedostačujúce a živočíchy ako Longisquama (stredný až vrchný trias; zachovala
sa so štruktúrami pripomínajúcimi perie či dlhé šupiny) či perie pripisované
druhu Praeornis sharovi z vrchnej
jury Kazachstanu (pri ktorom sa ukázalo, že ide o pozostatky listu cykasu)
nemajú s evolúciou vtákov nič spoločné. Z triasu je známy taktiež
kontroverzný rod Protoavis (vrchný
trias; Texas), ktoý však podľa jeho objaviteľa iba posúva evolúciu vtákov
hlbšie do minulosti. (Nemusí to byť nereálne – z vrchného triasu Argentíny
sú známe napríklad stopy teropóda, ktorý mal niektoré vtáčie charakteristiky (a
takýchto ichnofosílií je viac, napr. Plesiornis
(vrchný trias; Virgínia)). Celé je to však veľmi diskutabilné.) Dnes sa
prevažná väčšina vedeckej komunity zhoduje s názorom, že vtáky sú priamymi
potomkami dinosaurov, nie tekodontov (Melchor et al., 2002; Chatterjee, 2015; Zrzavý
et al., 2017; Gaisler a Zima, 2018).
V skupine Archosauromorpha sa objavila jedna
z najdôležitejších evolučných noviniek – vzpriamený postoj tela. Bazálne
Archosauromorpha zo spodného triasu (rovnako ako Lepidosauromorpha) sa
pohybovali čiastočným plazením. Ide o štandardný plazí postoj, pri ktorom
sú proximálne časti končatín (humerus, femur) orientované smerom
von a telo je tak držané nad zemou iba veľmi málo času. Pri pohybe po súši
nie je veľmi efektívny. Telo je vlastnou hmotnosťou ťahané dole a „reakčná sila
zeme“ (ground reaction force = GRF) vytvára abdukciu. Pre držanie tela nad
zemou sú preto potrebné addukčné svaly spájajúce kosti pubis a ischium
so spodnou stranou kosti femur. Keď sa takýto tvor zdvihne, jeho kolená
a kĺby sú intenzívne namáhané. Na druhej strane vzpriamený postoj
s nohami umiestnenými pod telom umožňuje držať telo nad zemou s oveľa
nižšou námahou. Kosť femur má (vplyvom GRF) tendenciu addukovať, čo
je kontrované abdukčnými svalmi upínajúcimi sa z panvovej kosti ilium na
vrchnú stranu kosti femur. Pri chôdzi plaziaceho sa tvora sa o „spätný
ťah“ pri kroku stará sval upnutý od spodnej strany chvosta k zadnému
okraju kosti femur. Vtáky so vzpriameným postojom chvost nemajú, ich
kráčanie je výsledkom rotácie kosti femur a pohybmi pri kolene
uskutočnené svalmi, ktoré sú upnuté od kosti femur k dolnej časti
končatiny. Tieto zmeny sú viditeľné v evolúcii archosaurov a rôznych
dinosaurov príbuzných vtákom (Hutchinson a Gatesy, 2000; Benton, 2015).
Bazálne Archosauromorpha sa pohybovali plazením. Tie z nich, ktoré
sú príbuznejšie skupine Archosauria (napríklad Euparkeria), už ale
vykazovali čiastočne vzpriamený postoj. Skupina Archosauria zahŕňa dva klady – Pseudosuchia,
do ktorej patria žijúce krokodíly a im podobné vyhynuté formy, a Avemetatarsalia, do ktorej patria
pterosaury a dinosaury. Dajú sa rozlíšiť podľa typu kĺbu v členku.
Pseudosuchia ho má krurotarzálny, Avemetatarsalia mezotarzálny. Keďže dnes
nežije nijaká iná skupina, ktorá by bola fylogeneticky bližšia vtákom, sú
krokodíly patriace do kladu Pseudosuchia ich najbližšími žijúcimi príbuznými. Hoc
krokodíly vykazujú plazivý pohyb, usudzuje sa, že posledný spoločný predok
krokodílov a vtákov držal končatiny pod sebou (čo znamená, že skupina
Archosauria mala vzpriamený postoj od začiatku a obe jej línie ho zdedili od
spoločného predka, no krokodíly ho druhotne stratili). Niektoré vrchnotriasové
skupiny živočíchov, ako Ornithosuchidae, Rauisuchidae, Aetosauria, či rané
Crocodylomorpha skutočne vykazovali vzpriamený postoj (niektoré tvory, ako Effigia
(vrchný trias; USA), sa
dokonca pohybovali iba po zadných končatinách, čím pripomínali dinosaury).
Krokodíly (a fytosaury) ho tak zrejme iba druhotne stratili. Opačný názor,
ktorý hovorí, že sa u týchto skupín vyvinul vzpriamený postoj
konvergentne, je menej pravdepodobný (Benton, 2015; Sues, 2019).
Skupina Avemetatarsalia sa rozdelila na dve línie. Jedna viedla
k afanosaurom (Aphanosauria), druhá k pterosaurom, dinosaurom a vtákom
(Sues, 2019).
Aphanosauria je bazálny klad skupiny
Avemetatarsalia zo stredného triasu. Majú niekoľko spoločných anatomických
znakov, ako predĺžené krčné stavce. Najlepšie preskúmaný afanosaurus, Teleocrater, žil v strednom triase
(anis) a jeho pozostatky boli nájdené v Tanzánii. Dosahoval dĺžku okolo
1,8 m. Jeho predné končatiny boli kratšie ako zadné. Bol to kvadrupedálny tvor
navonok pripomínajúci skôr krokodíla. Mal niekoľko znakov, ktoré sú typické pre
viac odvodené klady skupiny Ornithodira. Na jeho zadných končatinách sa nachádzal
dobre vyvinutý krurotarzálny členok, čo je znak skupiny Pseudosuchia (i keď calcaneus je relatívne menší). Členky
rodov Teleocrater a Yarasuchus (stredný trias; India)
demonštrujú fakt, že krurotarzálny členok reprezentuje pleziomorfiu archosaurov
(Sues, 2019).
Druhá vetva skupiny Avemetatarsalia sa nazýva Ornithodira (Sues, 2019).
Skupina Ornithodira sa rozdelila na dve línie. Jedna viedla
k pterosaurom (Pterosauria),
druhá k dinosaurom a vtákom. Pterosaury sa na prvý pohľad vtákom
podobajú, no ich schopnosť letu sa vyvinula konvergentne. Vo vzduchu sa
neudržali pomocou peria, ale vďaka viacvrstvovej membráne natiahnutej pozdĺž
prednej končatiny a jej výrazne predĺženého štvrtého prstu (ktorý tvoril
50% dĺžky prednej končatiny) a tiahla sa až k členku na zadnej končatine. Lietali
relatívne pomaly, no efektívne a dokázali výborne manévrovať. Do vzduchu
sa zrejme dostali zoskokom z vyvýšených miest (napríklad útesov) alebo
krátkym rozbehom. Niektoré fosílie pterosaurov sa zachovali výborne
a ponúkajú nám lepší pohľad na komplexnú vnútornú stavbu membrány. Jej
najvýraznejšou zložkou je vrstva tenkých krídlových vláken nazývaných
aktinofibrily. Pod nimi sa nachádzala sieť svalových vláken, ktoré mohli slúžiť
na kontrolu napnutia blany. Vtáky majú na druhú stranu výrazne predĺžený druhý
prst a namiesto membrány majú perie. Líšia sa taktiež v mnohých iných
anatomických znakoch. Pterosaury boli pravdepodobne pokryté drobnými vláknami
podobnými periu (Benton, 2015; Sues, 2019; Yang et al., 2019).
Scleromochlus (vrchný trias; Škótsko), malý plaz z vrchného triasu, môže byť
bazálnym členom skupiny Avemetatarsalia (sesterská vetva kladu Ornithodira),
alebo patrí na sesterskú vetvu pterosaurov. Scleromochlus
má kosť tibia dlhšiu ako femur, čo je adaptácia pozorovaná pri
niektorých behajúcich zvieratách, a zväzok štyroch predĺžených
metatarzálov. Týmito znakmi mierne pripomína vtáky. Nemá však dlhší krk,
redukovanú kosť fibula a iné
znaky typické pre skupinu Avemetatarsalia. Tento štíhly plaz bol iba 170 milimetrov
dlhý a určite bipédny (jeho predné končatiny sú oveľa kratšie ako zadné).
Zvažuje sa, že mohol loziť po stromoch a často je vykresľovaný ako skákavý
živočích. Mal totiž proporcie tela podobné tarbíkom, skupine skákavých nočných
cicavcov žijúcich v severnej Afrike (Benton, 2015; Sues, 2019).
Sesterská vetva skupiny Pterosauria sa nazýva Dinosauromorpha. Pozostáva z dinosaurov a ich najbližších
príbuzných. Zdieľajú viacero spoločných znakov v stavbe zadnej končatiny.
Jej počiatky siahajú do stredného triasu. Medzi bazálne taxóny patria
Lagerpetidae, Marasuchus (vrchný
trias; Argentína; pôvodne Lagosuchus; Lagosuchus je rod podobný marasuchovi,
ktorého druh L. lilloensis bol
premenovaný na Marasuchus lilloensis),
Saltopus (vrchný trias; Škótsko),
Silesauridae a Nyasasaurus (stredný
trias; Tanzánia). Ukazujú nám, aké tvory predchádzali dinosaurom. Lagerpeton (vrchný trias; Argentína) a Marasuchus sa našli v Argentíne
a žili v strednom triase. Lagerpeton
je známy iba z fragmentárnych nálezov panvového pletenca, zadných
končatín a stavcov. Marasuchus bol
ľahko stavaný mäsožravec dosahujúci dĺžku takmer pol metra. Pravdepodobne sa
živil malými, rýchlo sa pohybujúcimi zvieratami (cynodonty
a prokolofonidy), ako aj červami či hmyzom. Jeho lebka nie je kompletne
známa, ale jej zadná časť vykazuje veľa dinosaurích znakov. Marasuchus mal krk zahnutý do tvaru písmena S, predná končatina
dosahovala len polovicu dĺžky zadnej, redukovaná kosť calcaneus dosahovala menej ako tretinu veľkosti kosti astragalus a vlastní ďalšie
špecializované znaky na nohe. Zrejme to bol bežec, ktorý pomocou dlhého chvosta
udržiaval rovnováhu. Pomocou predných končatín mohol manipulovať
s korisťou. Sesterská skupina dinosaurov je Silesauridae. Zahŕňa približne
desať druhov zo stredného a vrchného triasu Afriky, Severnej Ameriky,
Južnej Ameriky a Európy. Ako klad bola stanovená na základe viacerých
znakov. Najstarší člen tejto skupiny je Asilisaurus
(stredný trias; Tanzánia). Silesaurus žil
vo vrchnom triase a jeho pozostatky sa našli v Poľsku. Bol dva metre
dlhý a mal štíhle telo. Kvôli pomerne dlhým predným končatinám sa
usudzuje, že bol aspoň čiastočne kvadrupédny. Ako prvá sa odštepuje skupina
Lagerpetidae, pričom jej sesterská vetva sa nazýva Dinosauriformes. Tá sa štiepi na dve vetvy, pričom na jednej
z nich nájdeme rod Marasuchus a druhá
sa nazýva Dracohors (je definovaná
ako čo najobsiahlejšia skupina obsahujúca druh Megalosaurus bucklandii, ale nie Marasuchus lilloensis). V nej nájdeme klad Silesauridae
a skupinu Dinosauria (Benton, 2015; Cau, 2018; Sues, 2019).
Dinosauria je jedna z vetví
skupiny Dinosauromorpha. Ako prvý použil slovo Dinosauria Richard Owen pre
označenie troch rodov mezozoických plazov – Hylaeosaurus
(spodná krieda; Anglicko), Iguanodon
(spodná krieda; Európa) a Megalosaurus
(stredná jura; Anglicko). Dnes sa pod týmto pojmom označuje skupina plazov,
zahrňujúca klady Saurischia (plazopanvé dinosaury) a Ornithischia
(vtákopanvé dinosaury). Existuje niekoľko synapomorfií pre Dinosauria (napr.: postaxiálne
krčné stavce s doplnkovými výbežkami na postzygapofýze (epipofýzy); vrchol
veľkého deltopektorálneho hrebeňa sa obvykle nachádza na viac ako tridsiatich
percentách dĺžky kosti humerus; femur s asymetrickým štvrtým
trochanterom). V tomto odseku budem pre zjednodušenie hovoriť iba
o nevtáčích dinosauroch. Vtáky, hoc do skupiny Dinosauria patria, sú veľmi
odvodené a považujem za rozumné hovoriť o nich ako o samostatných
skupinách (v tomto odseku). U niektorých skupín sa druhotne vyvinula
kvadrupédia. Na Zemi žili od vrchného triasu do konca kriedy (ak nerátame
vtáky), čiže obývali Zem približne 160 miliónov rokov. Kožu mali zväčša pokrytú
šupinami, no mnoho teropódov a dokonca aj iných dinosaurov vlastnilo perie
(to viac rozoberiem v časti venovanej pôvodu peria). Zadné končatiny
boli obvykle dlhšie než predné a tibia
bola dlhšia ako femur. Panva
vyhynutých dinosaurov sa líšila od panvy iných plazov otvoreným acetabulom
a predĺženými kosťami pubis a ischium. Nápadnou tendenciou dinosaurov
bolo zväčšovanie telesnej veľkosti, ktoré viedlo ku vzniku foriem
predstavujúcich vôbec najväčšie terestrické živočíchy všetkých čias. Dinosaury
sú známe aj vďaka svojej zaujímavej morfologickej rozmanitosti. Pôvodne
pravdepodobne viedli predátorský spôsob života, ktorý zdedili po svojich
predkoch. Dinosaury žili spravidla terestricky a okrem samotných vtákov
nemáme priamy dôkaz o tom, že by bol nejaký druh arborikolní (pri
niektorých z nich (Microraptor) to
však je veľmi pravdepodobné a bude o nich reč). Pôvodné domnienky, že
veľké dinosaury mohli žiť semiakvaticky, sa ukázali byť nesprávne. Neskôr sa
však zistilo, že gigantický teropód Spinosaurus
(vrchná krieda; severná Afrika), kvôli fragmentárnym nálezom dlho
rekonštruovaný ako suchozemský dravec, bol veľmi dobre prispôsobený vodnému
prostrediu (mal krátke zadné končatiny či sploštený chvost). Nálezy hniezd
naznačujú u dinosurov rozvinutú rodičovskú starostlivosť. U žijúcich
blanovcov koreluje vzpriamený postoj s prítomnosťou endotermie. Hypotéze,
že dinosaury boli teplokrvné, nasvedčuje aj rýchli pohyb a vysoká aktivita
mnohých z nich. Niektoré druhy dinosaurov sa vyskytovali aj v blízkosti
pólov (Aljaška, Antarktída). Hoc bolo podnebie v mezozoiku teplejšie
a vyrovnanejšie, na póloch museli dinosaury čeliť chladnejšej klíme
s minimálnym slnečným svitom, čo rovnako podporuje túto myšlienku. Histologické
výskumy kostí sú diskutabilné, no aspoň niektoré z nich ju taktiež
podporujú. Väčšia telesná hmotnosť znamená relatívne nižší povrch tela,
a teda nižšie tepelné straty (čo, mimochodom, umožňuje väčším zvieratám
ľahšie prežiť v chladných oblastiach (tzv. Bergmannovo pravidlo)). Pri
obrovskej telesnej hmotnosti, ktorej niektoré dinosaury dosiahli, je celkom
zrejmé, že straty tepla boli minimálne a zvieratá tak boli vystavené
nebezpečenstvu prehrievania. Endotermia je u nich preto skôr
nepravdepodobná. I tak však mohli udržiavať pomerne stálu teplotu tela
práve vďaka ich veľkosti. Súčasný pohľad nasvedčuje tomu, že niektoré boli
ektotermné (ale udržovali pomerne stálu teplotu tela), iné endotermné (skôr
menšie formy). Keďže vtáky sú endotermné, teropódy (alebo ich časť) musela byť taktiež
endotermná. Perie mohlo sprvu slúžiť čisto na termoreguláciu. Panva dinosaurov
bola zložená z troch kostných elementov – ilium, ischium a pubis. Podľa nej sú ľahko rozpoznateľné
dve základné skupiny dinosaurov: plazopanvé (Saurischia; k nim patria aj vtáky) a vtákopanvé (Ornithischia). Medzi plazopanvé patria
skupiny Herrerasauridae (primitívne triasové mäsožravce (Herrerasaurus)), Theropoda (obrovské mäsožravce (Tyrannosaurus) a maniraptory (Velociraptor), z ktorých sa
vyvinuli vtáky) a Sauropodomorpha (obrovské bylinožravé tvory vyznačujúce
sa dlhým krkom (Diplodocus (vrchná
jura; Severná Amerika), Brachiosaurus (vrchná
jura; Severná Amerika)). Ornithischia zahŕňa skupiny Stegosauria, Ankylosauria,
Pachycephalosauria, Ornithopoda či Ceratopsia. Dajú sa rozpoznať podľa tvaru
panvových kostí. Saurischia majú kosť pubis
privrátenú k anteriórnej časti tela. Pubis
je pri Ornithischia privrátený k posteriórnej časti paralelne
s kosťou ischium. Dajú sa ľahko
rozpoznať aj podľa ostrého výbežku na hornej časti kosti pubis smerujúceho k anteriórnej časti tela spolu
s podobným výbežkom na kosti ilium.
Názov „vtákopanvé dinosaury“ môže zvádzať k mylnej predstave, že sú
príbuzné vtákom. Hoc majú vtáčí typ panvy, ide iba o jej vonkajšiu
podobnosť, vtáky samotné vznikli vo vnútri skupiny plazopanvých dinosarov
(Saurischia). Panva vtákov (pubis zahnutý
k posteriórnej časti tela) sa vyvinula konvergentne. Tradičné poňatie
rozdelenia dinosaurov na dve základné fylogenetické línie (Saurischia a Ornithischia)
bolo v poslednej dobe spochybnené. Výsledky štúdie hodnotiacej
niekoľko stoviek anatomických znakov naznačujú, že teropódy mohli byť
sesterskou skupinou Ornithischia a na druhej fylogenetickej línii sú
skupiny Sauropodomorpha a Herrerasauridae. Tento návrh však ešte nie je istý
a pre účely tohto textu ostanem pri tradičnej predstave. Je však
pravdepodobné, že v budúcnosti už nemusí platiť. Prvé dinosaury sa
objavili počas vrchného triasu. Predpokladá sa, že dinosauria línia musela
vzniknúť pred približne 247 miliónmi rokov (stredný trias). Prvé skutočné
dinosaury sú známe zo skorej časti vrchného triasu po celom svete. Najlepšie
exempláre raných dinosaurov pochádzajú z Argentíny. Z nich sú
najznámejšie rody Eoraptor (vrchný
trias; Argentína) a Herrerasaurus (vrchný
trias; Argentína). Oba sú dobre preskúmané vďaka takmer kompletným exemplárom. Eoraptor bolo ľahko stavané zviera
dosahujúce dĺžky 1m. Herrerasaurus bol
dlhý 3m a vykazoval mnoho synapomorfií dinosaurov, na rozdiel od tvorov
ako Marasuchus. Dnes je Herrerasaurus klasifikovaný ako bazálny
plazopanvý dinosaurus. Eoraptor je
pravdepodobne primitívny sauropódomorf (Benton, 2015; Baron et al., 2017; Gaisler
a Zima, 2018; Sues, 2019).
Panvové elementy skupiny Dinosauria. A – Ornithischia, B – Saurischia, 1 – ilium, 2 – ischium, 3 – pubis. Podľa Gaislera a Zimu, 2018. |
Plazopanvé dinosaury sa delia na Herrerasauridae
a klad spájajúci Sauropodomorpha
a Theropoda (nazýva sa Eusaurischia). Teropódy zahŕňajú takmer
všetky mäsožravé dinosaury. Sú definované ako čo najobsiahlejší klad zahŕňajúci
druh Passer domesticus, ale nie Saltasaurus loricatus. Ich veľkosť sa
pohybuje od pár desiatok centimetrov dlhých foriem až k desaťtonovým
gigantom z kriedy. Ich oči smerujú dopredu, čo umožnilo prekrývanie sa
zorných polí a odhadovanie vzdialenosti. Pohybovali sa takmer bez výnimky
bipédne. Niekoľko línií dôkazov hovorí, že už bazálne plazopanvé dinosaury (aj
sauropódy) mali nejakú formu vzdušných vakov. (Holtz, 2004; Wedel, 2009; Sues,
2019).
Herrerasaury sú často radené k teropódom, ale iné fylogenetické
štúdie ukázali, že ide o bazálne Saurischia, alebo bazálne dinosaury. Herrerasaurus mal na prednej končatine
päť prstov, prvé tri normálnej veľkosti a štvrtý a piaty zakrpatené (zo
štvrtého sa zachoval silno redukovaný metakarpál a jeden prstový článok,
z piateho prsta sa zachoval už len silno redukovaný metakarpál) (Langer,
2004; Sues, 2019).
Prvé jednoznačné teropódy sú Coelophysoidea.
Pozostávajú z vyše šiestich rodov z vrchného triasu a spodnej
jury. Najznámejší z nich je Coelophysis
z vrchného triasu Severnej Ameriky. Išlo o ľahko stavaného dinosaura dlhého
až tri metre. Je to najstarší známy teropód vlastniaci kosť furcula, ktorá vznikla fúziou kľúčnych
kostí a je prítomná u väčšiny teropódov (vrátane väčšiny vtákov).
Niektoré bazálne teropódy, napríklad Dilophosaurus
zo spodnej jury Arizony, kedysi zaraďované do Coelophysoidea, dnes vyzerajú
byť viac príbuzné skupine Averostra. Coelophysis
aj Dilophosaurus mali redukovaný
štvrtý a piaty prst (piaty prst už takmer úplne zanikol, zostal
z neho iba drobný metakarpál) (Benton, 2015; Barta et al., 2018; Sues,
2019).
Nasleduje klad zvaný Averostra.
Sem patria skupiny Ceratosauria
a Tetanurae, medzi ktoré
zaraďujeme skupiny Abelisauria, Megalosauridae, Spinosauridae,
Metriacanthosauridae, Allosauridae, Neovenatoridae, Carcharodontosauridae, či
Coelurosauria (Benton, 2015; Sues, 2019).
Do kladu Coelurosauria spadajú
skupiny Tyrannosauroidea (kam patrí
známy druh Tyrannosaurus rex (vrchná
krieda; Severná Amerika)), Compsognathidae
(sem patria drobné rody dinosaurov ako Compsognathus
(vrchná jura; Európa), Scipionyx (spodná
krieda; Taliansko) či Sinosauropteryx (spodná
krieda; Čína)) a Maniraptoriformes. Zvieratá v tejto skupine majú na
predných končatinách iba tri prsty (Benton, 2015; Sues, 2019).
Práve do skupiny Maniraptoriformes
patria aj vtáky. Delia sa na skupiny Ornithomimosauria
(kam patria tzv. „pštrosie dinosaury“ ako Ornithomimus
(vrchná krieda; Severná Amerika), Gallimimus
(vrchná krieda; Mongolsko) a aj obrovské formy ako Deinocheirus (vrchná krieda; Mongolsko)) a Maniraptora
(Benton, 2015; Sues, 2019).
Maniraptora zahŕňa poväčšine relatívne
malé dinosaury. Sú charakterizované viacerými znakmi, napríklad predĺžené
predné končatiny, „polmesiacovitý karpál“ (semilunate carpal) s otočným
zápästným kĺbom, ktorý umožňoval zložiť prednú končatinu do tvaru písmena Z, ak
ju zviera práve nepoužívalo, dozadu smerujúci pubis či tuhý, dynamický chvost. Postupne si popíšeme všetky
dôležité skupiny (Benton, 2015; Chatterjee, 2015, Sues, 2019).
Alvarezsauroidea je klad zahŕňajúci
približne 20 rodov známych z Mongolska, Číny, Argentíny a USA.
Najznámejší rod je Mononykus (vrchná
krieda; Ázia). Mal malú, vtákom podobnú hlavu, krátke telo, úzky pubis a ischium, ktoré nie sú zrastené, krátke predné končatiny a fibula pripomínala tŕň. Dlhé zadné
končatiny naznačujú, že Mononykus bol
zdatný bežec. Jeho zvláštnym znakom je drobná predná končatina s krátkou
ramennou, lakťovou a vretennou kosťou, masívnym zrasteným zápästím pozostávajúcim
hlavne z metakarpálu prvého prstu a krátkym obrovským prvým (I) prstom.
Prsty dva (II) a tri (III) sú extrémne redukované. Takáto štruktúra
končatiny mohla alvarezsauroidom slúžiť na získavanie rastlinnej potravy alebo
na otváranie termitísk. Shuvuuia (vrchná
krieda; Mongolsko) mala telo pokryté vláknitými štruktúrami (Benton, 2015;
Sues, 2019).
Therizinosauria (taktiež známa ako Segnosauria)
je podivná skupina maniraptorov. Rané terizinosaury sa podobali obyčajným
teropódom, ale neskoršie formy (napr. Alxasaurus
(spodná krieda; Mongolsko), Therizinosaurus
(vrchná krieda; Ázia), Nothronychus
(vrchná krieda; Severná Amerika) či Erlikosaurus
(vrchná krieda; Ázia)) nadobudli niekoľko bizarných znakov. Boli to veľké
zvieratá, 4 až 5 metrov dlhé a vážiace 1 až 7 ton. Mali masívnu panvu
a extrémne predĺžené kosákovité pazúre na predných končatinách. Krk bol
silný, ale lebka malá, vybavená pomerne malými zubami a zakončená bezzubým keratínovým
zobákom. Pohybovali sa bipédne. Terizinosaury sa pravdepodobne živili lístím.
Sú teda jednými z mála teropódov, ktoré sa druhotne stali herbivornými.
Dlhými pazúrmi si mohli priťahovať vetvy stromov. Niektoré znaky (široká brušná
a panvová oblasť; chrbtica v menej horizontálnej rovine)
nasvedčujú možnosti tripédneho postoja počas stravovania. Rodu Beipiaosaurus (spodná krieda; Ázia) sa
zrastením posledných pár chvostových stavcov vytvorila štruktúra známa ako
pygostyl (Xing et al., 2003; Benton, 2015; Sues, 2019).
Sesterskou skupinou terizinosaurov je Pennaraptora. V nej nájdeme mnoho zaujímavých kladov ako
Oviraptorosauria, Scansoriopterygidae, Deinonychosauria či samotné vtáky. Na
jej báze došlo k vývinu kontúrového pera (Foth et al., 2014).
Oviraptorosauria zahŕňa mnoho kriedových
dinosaurov, vrátane malých (Caudipteryx;
spodná krieda; Čína) aj veľkých (Gigantoraptor;
vrchná krieda; Ázia) foriem. Ich pozostatky sa našli v Mongolsku, Číne či
Severnej Amerike. Ich najznámejší predstaviteľ, Oviraptor (vrchná krieda; Mongolsko a Čína), mal
zvláštnu vysokú lebku s mnohými otvormi a bezzubým zobákom. Jeho meno
v preklade znamená „zlodej vajec“, pretože jeho prvá fosília sa našla na
hniezde s vajcami, čo viedlo k tomu, že ho vedci považovali za
omnivorného. Neskoršie objavy tohto rodu na hniezdach ukázali, že zárodky vo
vajciach patria tiež do rodu Oviraptor.
Ukázalo sa, že oviraptorosaury sedeli na vajciach podobne ako dnešné vtáky. Oviraptorosaury
majú bezzubú čeľusť (majú taktiež spojené obe polovice doľnej čeľuste na
anteriórnom konci), odvodené formy rohovinový zobák, osifikované sternum a na
fosíliách niektorých rodov (Caudipteryx)
sa v obsahu žalúdka objavili gastrolity, čo značí, že išlo
o bylinožravce. Caudipteryx a jemu príbuzný Protarchaeopoteryx (spodná krieda; Čína) mali plne
vyvinuté kontúrové perá na predných končatinách a chvoste a vláknité
perie na celom tele. Ich symetria značí, že neboli používané na plachtenie či
lietanie (i keď u niektorých druhov mohli slúžiť na spomaľovanie pádu). Za
zmienku stojí ešte rod Avimimus (vrchná
krieda; Mongolsko), ktorý mal bezzubé čeľuste a rozsiahlou osifikáciou
medzi kosťami v končatinách sa mu vytvoril carpometacarpus, tibiotarsus
a tarsometatarsus. Kvôli veľmi
zvláštnej zmesi pleziomorfných a apomorfných znakov sa niektorí
paleontológovia domnievajú, že fosília avimima je mix dvoch rozdielnych
organizmov. Niektorým oviraptorosaurom (Nomingia
(vrchná krieda; Mongolsko) a Similicaudipteryx
(spodná krieda; Čína)) sa konvergentne vyvinul pygostyl zrastením
niekoľkých chvostových stavcov. Niektoré znaky oviraptorosaurov (korakoid
a lopatka zvierajú uhol 90°, prítomnosť kontúrových pier na končatinách)
naznačujú, že sekundárne stratili schopnosť lietať alebo plachtiť, čo viac
rozviniem v časti o vývoji letu. Keďže strata schopnosti letu je
často sprevádzaná procesmi ako pedomorfóza, mohli byť niektoré primitívne znaky
oviraptorosaurov nadobudnuté sekundárne (Tao et al., 2008; Benton, 2015; Chatterjee,
2015; Mayr, 2017; Sues, 2019).
Do kladu Paraves patria
všetky organizmy, ktoré sú viac príbuzné dnešným vtákom ako oviraptorosaurom
(Sues, 2019).
Zo strednej až vrchnej jury je známa skupina veľmi zvláštnych
dinosaurov zvaná Scansoriopterygidae.
Dosahovali iba malú veľkosť a vyznačovali sa veľmi dlhými prednými
končatinami, nadmerne predĺženým prstom III na rukách a vysokou,
krátkou lebkou. Rody Epidexipteryx (stredná až vrchná jura; Mongolsko) a Scansoriopteryx (=Epidendrosaurus;
stredná jura až spodná krieda; Čína) sú známe iba z fosílií nedospelých
jedincov. Zrejme vykazovali arboreálny spôsob života, čo sa dá vyčítať
z predĺžených predných končatín a silno zahnutých pazúrov na nohách.
Tretí prst na predných končatinách je u oboch rodov výrazne predĺžený
a objavili sa názory, že mohol slúžiť na hľadanie hmyzu v kôre
stromov ako u ksukola (Daubentonia
madagascariensis; súčasnosť; Madagaskar). S najväčšou
pravdepodobnosťou stratili perie slúžiace na lietanie, ale mali páperie. Zrejme
sekundárne stratili schopnosť lietať. Epidexipteryx
mal na rozdiel od rodu Scansoriopteryx
výrazne skrátený chvost (pripomínal pygostyl, ale stavce v ňom neboli
zrastené) a vyrastali mu z neho štyri dlhé stuhovité perá, ktoré
mohol používať na predvádzanie sa pred samicami. Každé z nich malo centrálnu
kostrnku, no zástavica sa nevetvila na jednotlivé vetvičky, ale pozostávala z jediného
„stuhovitého listu“ (ribbon-like sheet). Zväčšené neurokránium naznačuje, že Epidexipteryx žil v „trojrozmernom“
svete korún stromov. Akoby už nebola skupina Scansoriopterygidae dosť zvláštna,
neskôr sa našli dva nové rody, Yi (vrchná jura; Čína) a Ambopteryx (vrchná jura; Čína). U oboch bola objavená distálne sa zužujúca,
jemne zakrivená kosť v oblasti zápästia nazvaná styliform element. Dĺžkou
presahovala kosť ulna a mohla
byť tvorená kosťou alebo mineralizovanou chrupkou. Pravdepodobne vystužovala
membránu slúžiacu na plachtenie, ktorá sa podobala krídlu netopiera a jej
zvyšky boli taktiež objavené na fosílii. V jeho žalúdočnom obsahu sa našli
gastrolity a taktiež fragmenty kostí, čo značí, že táto skupina bola
omnivorná. Yi má taktiež vláknité
štruktúry pokrývajúce jeho telo. Tieto dinosaury experimentovali
s plachtením a išli úplne inou cestou ako vtáky. Boli navrhnuté
celkovo štyri modely (ktoré predpokladajú rozličné rozmiestnenie predĺženého
elementu a membrány), z ktorých sa zdajú byť najpravdepodobnejšie
„netopierí model“ (bat model) a „pterosaurí model“ (pterosaur model). Schopnosť
aktívne lietať u nich nie je úplne vylúčená, je však extrémne
nepravdepodobná. Krátky chvost rodu Ambopteryx
zakončoval pygostyl. Dva druhy s membránovitými krídlami ukazujú, že
predĺžený tretí (III) prst u epidexipteryga a skanzoriopteryga mohol
taktiež slúžiť na uchytenie membrány. Fylogenetická pozícia skupiny
Scansoriopterygidae zostáva nejasná. Podľa niektorých štúdií ide
o sesterskú vetvu Avialae, podľa iných je sesterskou skupinou oviraptorosaurov,
najčastejšie sa však nachádza v pozícii sesterskej vetvy kladu
zahŕňajúceho deinonychosaury a Avialae (tento klad sa nazýva Eumaniraptora)
a spadajú do kladu Paraves. Je možné, že bazálne skanzoriopterygidy mali pleziomorfnú stavbu tela a môžu nám tak ukazovať, ako vyzeral posladný spoločný predok skupiny Pennaraptora (to znamená, že išlo o arboreálneho tvora, pravdepodobne schopného plachtiť pomocou štyroch krídel, čoho boli podľa niektorých názorov schopné aj bazálne skanzoriopterygidy) (Zhang et al., 2008; Chatterjee, 2015; Xu et
al., 2015; Mayr, 2017; Sues, 2019; Wang et al., 2019; Dececchi et al., 2020; Sorkin, 2021).
Eumaniraptora sa delí na dve vetvy: Deinonychosauria a Avialae.
Deinonychosaury sa delia na Troodontidae a Dromaeosauridae. Ich kľúčovým
poznávacím znakom je kosákovitý pazúr na hyperextenzibilnom druhom prste zadnej
končatiny, ktorý tak pri pohybe mohol byť držaný nad zemou. Chcem upozorniť, že
hoc deinonychosaury uvádzam ako klad, ktorého sesterská skupina je Avialae,
takéto rozpoloženie skupín Dromaeosauridae, Troodontidae a Avialae nie je
isté (i keď veľmi pravdepodobné) (Padian et al., 1999; Mayr, 2017; Sues, 2019;
Cau, 2020).
Dromaeosauridae sú známe iba z kriedových vrstiev a zahŕňajú známe rody ako Velociraptor (vrchná krieda; Mongolsko, Čína), Deinonychus (spodná krieda; USA), Utahraptor (spodná krieda; Severná Amerika) či Dromaeosaurus (vrchná krieda; Kanada, USA). Taxón Unenlagiinae je podľa niektorých autorov kvôli niektorým anatomickým detailom na kostre bližšie príbuzný vtákom, než dromeosaurom. Typické dromeosaury (napr. Dromaeosaurus) boli väčšinou pomerne veľké zvieratá, ale ich pleziomorfia je zrejme malá veľkosť, čo sa dá vyčítať z fylogeneticky bazálneho postavenia menších rodov (Mahakala či Microraptor). Dromeosaury zdieľajú mnoho anatomických podobností s vtákmi a bazálne druhy je problematické odlíšiť od bazálnych Avialae. Na rozdiel od rodu Archaeopteryx a zubatých mezozoických Avialae, dromeosaury mali vrúbkované okraje zubov, ktoré odpovedajú iným coelurosaurom. Korakoid je pevne spojený s lopatkou. Dromeosaury majú minimálne dve osifikované „hrudné dosky“ (sternal plates) a niektoré taxóny ich majú zrastené. Okrem niekoľkých výnimiek (Mahakala, Rahonavis) sú charakteristické výrazne predĺženými chevrónmi (hemapofýzami) a dlhými prepletenými prezygapofyzálnymi výbežkami na chvostových stavcoch, ktoré spevňujú chvost a zabraňujú jeho dorzoventrálnemu pohybu. Dromeosaury boli operené. Sinornithosaurus (spodná krieda; Čína) bol jedným z prvých objavených operených dinosaurov. Na jeho kostre však nie sú prítomné kontúrové perá, iba vlákna podobné srsti v rôznom štádiu komplexity. Môže to poukazovať na juvenilný charakter jedincov z fosílií alebo sekundárnu stratu kontúrových pier. Pri iných rodoch (Microraptor (spodná krieda; Čína)) sú na fosílii viditeľné asymetrické kontúrové perá (asymetria je znakom ich používania v aerodynamickom kontexte). V prípade mikroraptora (aj niektorých iných rodov, napríklad Changyuraptor (spodná krieda; Čína), alebo pri anchiornitidoch) sú dokonca umiestnené aj na zadných končatinách, čo znamená, že tieto tvory pravdepodobne vedeli plachtiť pomocou všetkých štyroch končatín. V poslednej dobe sa mnoho vedcov prikláňa k názoru, že Microraptor dokázal aj aktívne lietať, hoc pasívne plachtenie by aj v tomto prípade stále dominovalo. Pri väčších rodoch je prítomnosť operenia neznáma, ale na kosti ulna velociraptora boli identifikované quill knobs, ktoré väčšinou spoľahlivo zaručujú, že mal daný tvor na končatine kontúrové perá. Môžeme teda povedať, že kontúrové perá sú spoločným znakom dromeosaurov (tak ako aj celej skupiny Pennaraptora) a všetky tvory patriace do tejto skupiny boli prinajmenšom do určitej miery operené (Ako som už ukázal v prípade sinornitosaura, kontúrové perá môžu byť sekundárne stratené.). Na jednej výnimočnej fosílii sa zachoval Velociraptor uprostred súboja s bylinožravým vtákopanvým dinosaurom rodu Protoceratops (vrchná krieda; Mongolsko), čo je priamy dôkaz, že dromeosaury boli predátory. Halszkaraptorinae je zaujímavá podčeľaď spadajúca pod dromeosaury (a taktiež pod problematickú čeľaď Unenlagiidae, takže možno nespadajú pod dromeosaury), zahŕňajúca rody Halszkaraptor (vrchná krieda; Mongolsko), Mahakala (vrchná krieda; Mongolsko) a Hulsanpes (vrchná krieda; Mongolsko). Halszkaraptor má mnoho znakov, ktoré naznačujú, že tento živočích bol piscivorný a viedol semiakvatický spôsob života (Benton, 2015; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Sues, 2019; Cau, 2020; Pei et al., 2020).
Rekonštrukcia Číny v spodnej kriede. Vľavo hore a v strede hore – Microraptor; vpravo hore – Jeholornis; vľavo dole – Protopteryx; vpravo v strede – dva jedince patriace k druhu Mei long. |
Druhou vetvou deinonychosaurov je skupina Troodontidae. Niektorí zástupcovia tohto kladu sú viac podobní rodu
Archaeopteryx než dromeosaury. Mali
vysoko pneumatizovanú lebku, hrubo zúbkované okraje zubov či dolnú čeľusť
zohnutú do tvaru písmena U. Posledné dva znaky môžu naznačovať, že niektoré
druhy boli omnivorné. Medzi vtáčie znaky patria veľké očnice, obdobná
morfológia mozgu či jeho relatívna veľkosť (porovnateľná so žijúcimi
nelietavými vtákmi). Niektorým druhom (napríklad Byronosaurus (vrchná krieda; Mongolsko)) chýbajú vrúbkované okraje
zubov, čím sa ešte viac podobajú skupine Avialae. Troodontidy navyše nemajú
osifikované sternum, rovnako ako Archaeopteryx.
Troodon (vrchná krieda; Montana) či Stenonychosaurus (vrchná krieda; Kanada) (dlho sa verilo,
že Stenonychosaurus je synonymom pre Troodon, až od roku 2017 je Stenonychosaurus považovaný za
samostatný rod) sú typickými
predstaviteľmi tejto skupiny. Stenonychosaurus
dosahoval celkovú dĺžku viac ako dva metre a mal najväčšiu relatívnu
veľkosť mozgu spomedzi dinosaurov (ak nepočítame skupinu Avialae, a teda
aj moderné vtáky). Niektoré fosílie (Mei (spodná
krieda; Čína), Saurornithoides (vrchná
krieda; Mongolsko)) sa našli v spiacej polohe v spojení
s hniezdom a embryami, čo naznačuje, že tieto tvory spali podobne ako
dnešné vtáky s hlavami zastrčenými pod prednými končatinami. Troodotidy
mali predné a zadné končatiny pokryté perím a taktiež vejárovité
operenie na chvoste. Minimálne jeden taxón, Jianianhualong
(spodná krieda; Čína), mal asymetrické perá na chvoste (zrejme ich však nepoužíval
na plachtenie). Nález troodontidov vo vrchnej jure (Hesperornithoides (vrchná jura; Severná Amerika)) je dôkazom, že
deinonychosaury existovali ešte pred prvými tvormi zo skupiny Avialae, a vyvracia
tak tak „časový paradox“ (temporal paradox; deinonychosaury sa kedysi
objavovali v značne mladších horninách ako Archaeopteryx, i keď malo ísť o primitívnejšie organizmy),
ktorý bol používaný ako argument proti dinosauriemu pôvodu vtákov. Ak sú sesterskou
vetvou dromeosaurov, patria do kladu Deinonychosauria, ale ak sú vtákom bližšie
príbuzné než dromeosaury, vytvárajú spolu so skupinou Avialae klad Averaptora
(podľa definície: Averaptora je skupina teropódov, ktorá zahŕňa všetky taxóny
bližšie príbuzné rodu Passer ako Dromaeosaurus) (Agnolín a Novas, 2013; Chatterjee,
2015; Mayr, 2017; Sues, 2019).
Sesterská skupina deinonychosaurov je Avialae. Niekedy je označovaná ako synonymum pre Aves a patria
do nej tvory blízko príbuzné vtákom (Mayr, 2017).
Anchiornithidae je čeľaď zahŕňajúca
relatívne malé tvory. Je dôležité podotknúť, že hoc vznikla ako názov pre klad
(všetky maniraptorné teropódy bližšie príbuzné druhu Anchiornis huxleyi než Passer
domesticus, Archaeopteryx
lithographica, Dromaeosaurus
albertensis, Troodon formosus
alebo Oviraptor philoceratops), je
takmer určite parafyletická a možno aj polyfyletická. Fylogenetická
pozícia jej členov kolíše od stavu, kedy sú vtákom bližšie príbuzné než Archaeopteryx cez sesterskú vetvu rodu Archaeopteryx, zástupcov troodontidov až po bázu skupiny Paraves. Väčšina
z nich pochádza z vrchnojurských čínskych sedimentov starých
približne 160 miliónov rokov, čo znamená, že sú o 10 miliónov rokov staršie ako
Archaeopteryx. Najznámejšími
predstaviteľmi sú Anchiornis (vrchná
jura; Čína), Xiaotingia (vrchná
jura; Čína), Eosinopteryx (vrchná
jura; Čína) a Aurornis (vrchná
jura; Čína; autenticita jeho fosílie je ale kontroverzná, pretože pochádza od dílera
(ktorý tvrdí, že pochádza zo západnej časti provincie Liaoning) a jeho
pôvod je teda neistý). Anchiornis má kostru
podobnú archeopterygovi. Zvyšné štyri rody majú proporcionálne kratšie predné
končatiny, ale taktiež s ním zdieľajú telový plán. Navzájom sa líšia
nielen dĺžkou predných končatín, ale v mnohých iných charakteristikách, akými
sú proporcie lebky či detaily na zuboch. Všetky majú kratšie a vyššie
ňufáky než Archaeopteryx
a čeľuste, v ktorých sa nachádzajú drobné zuby bez zúbkovaných
okrajov a sú sústredené hlavne v blízkosti špičiek čeľustí. Anchiornis je známy z viac ako 200
exemplárov a žiaden z nich nemá osifikované sternálne elementy či sternálne rebrá, rovnako ako u rodov Xiaotingia, Eosinopteryx a Aurornis.
Anchiornis má dobre vyvinuté
kontúrové perá na predných končatinách, ale nie sú asymetrické a najdlhšie
z nich nie sú na kraji krídla (ale v blízkosti zápästia). Vykazuje
kontúrové perá aj na zadných končatinách, ale sú taktiež symetrické (na rozdiel
od mikroraptora). Perá na chvoste sa podobajú archeopterygovým. Z peria na
fosíliách anchiornisa sa dá vyčítať, akej bol farby (čierne telo s bielymi
fľakmi na krídlach a krk a hlava so stopami čiernej, šedej
a červenej). Pedopenna (stredná až
vrchná jura; Čína) je známa len z kostí zadnej končatiny so symetrickými
perami. Do tejto skupiny bývajú zaraďované ešte rody Caihong (vrchná jura; Čína), Ostromia
(vrchná jura; Nemecko), Serikornis (vrchná
jura; Čína) a Yixianosaurus (spodná
jura; Čína) (Godefroit et al., 2013; Benton, 2015; Chatterjee, 2015; Foth
a Rauhut, 2017; Mayr, 2017; Sues, 2019; Cau, 2020).
Balaur bondoc (vrchná krieda; Rumunsko) je
bizarný druh eumaniraptora. Jeho jedinečným znakom sú dva hyperextenzibilné
prsty (nielen II, ale aj I) s kosákovitým pazúrom na oboch zadných
končatinách. Prvotne bol zaradený medzi dromeosaury, ale s vtákmi zdieľa viacero
znakov, ako proximálne zrastený metacarpus,
redukovaný tretí prst na prednej končatine a zrastený metatarsus. V novších analýzach bol zaradený do kladu Avialae.
Žil na ostrove Hațeg nachádzajúcom sa na území dnešnej Európy, ktorá bola
v tom čase z veľkej časti zaliata vodou. Mnoho z jeho znakov
môže byť výsledkom izolácie na ostrove. Ak Balaur
patrí do kladu Avialae, je možné, že sa vyvinul z menších lietavých
predkov a sekundárne stratil schopnosť lietať. Jeho pomerne krátka predná končatina
a veľkosť (bol dlhý približne 2 metre) môžu byť výsledkom evolučných
procesov, ktoré sprevádzajú izoláciu na ostrovoch. V niekoľkých
fylogenetických analýzach bol vtákom bližšie príbuzný, než Archaeopteryx. Veľa vtáčích znakov ale vykazuje veľkú mieru
homoplazie, takže vzťahy medzi rodom Balaur
a inými taxónmi stále nie sú isté (Cau et al., 2015; Mayr, 2017; Sues,
2019; Cau, 2020).
Rahonavis ostromi (vrchná krieda; Madagaskar; je známy aj ako Rahona) je reliktný druh známy
z nekompletnej kostry. Podobne ako Archaeopteryx
má dlhý chvost vystužený predĺženými stavcami, primitívnu konštrukciu panvy
a kosti na zadných končatinách nie sú zrastené, a teda nevytvárajú tibiotarsus a tarsometatarsus. 6 krížových stavcov je zrastených do kosti synsacrum, čo je o jeden viac ako u väčšiny
iných teropódov a archeopteryga. Na kosti ulna sa nachádzajú „quill knobs“, ktoré naznačujú prítomnosť aspoň
10 pier, čo je číslo, ktoré spadá do rozmedzia ich počtu u dnešných vtákov. Na
kosti scapula sa nachádza plocha
slúžiaca dotyku s kosťou coracoid,
čo môže znamenať, že medzi nimi existoval mobilný spoj (na rozdiel od pevného šva
u dromeosaurov a archeopteryga). Glenoid je namierený ventrálne, ale scapula bola pravdepodobne posunutá na
dorzálnu stranu hrudného koša (na rozdiel od iných teropódov), čo umožňovalo
kosti humerus ohyby väčšieho rozsahu nutné
pre efektívny pohyb krídel pri lete a taktiež to mohlo zabezpečiť funkčnosť
mechanizmu potrebného na zloženie krídel. Mobilný glenoid navyše viac pripomína
dnešné vtáky ako primitívnych Avialae (akými sú Archaeopteryx či Confuciusornis).
Všetky tieto znaky naznačujú dobre vyvinuté aerodynamické schopnosti
a prítomnosť aktívneho letu (dokonca mohol mávať krídlami s väčšou
amplitúdou ako Archaeopteryx), ale je
možné, že takto relatívne veľký tvor potreboval rozbeh, aby vôbec vzlietol. Fibula sa dotýka kosti tibia a na distálnom konci sa stáča
k anteriórnej strane. Ak je toto jej prirodzená poloha, nemohla byť
v kontakte s kosťou calcaneus,
čo odpovedá stavu u dnešných vtákov. Astragalus
a calcaneus sú čiastočne
zrastené medzi sebou navzájom, ale nie s kosťou tibia. Metatarzálne kosti nevykazujú známky vzájomného zrastenia.
Druhý prst na nohe je robustný a nesie kosákovitý pazúr, čo je
charakteristika deinonychosaurov. Jeho fylogenetická pozícia je veľmi
diskutabilná. Prvotne bol zaradený ku kladu Avialae, neskôr ho ďalšie štúdie
umiestnili medzi dromeosaury. Jeho status skáče od deinonychosaura cez
bazálneho člena skupiny Avialae až po sesterskú líniu rodu Jeholornis (a teda možného člena čeľade Jeholornithidae) (Forster
et al., 1998; Dyke a Kaiser, 2011; Mayr, 2017; Cau, 2018; Cau, 2020).
Overoraptor chimentoi (vrchná krieda; Argentína) bol
opísaný v roku 2020 na základe fragmentárneho materiálu pozostávajúceho
z lopatky, niekoľkých stavcov a elementov panvy a končatín. Bol
dlhý približne 1,3 m. Predná končatina má odvodený vtáčí charakter, zatiaľ čo
zadná vykazuje primitívne znaky (ako zväčšený druhý prst s kosákovitým
pazúrom). Glenoid je podobný rodom Archaeopteryx
či Jeholornis. Fylogenetická
analýza zaradila tento taxón na monofyletickú vetvu spolu s rodom Rahonavis, ktorá je sesterskou skupinou
kladu Avialae, takže je im príbuznejšia než deinonychosaury. Overoraptor bol zrejme kurzoriálny
živočích, ktorý vykazoval lietavé adaptácie predných končatín. Možno ich
používal ako stabilizátory pri behu, podobne ako dnešné bežce (napríklad
nandu). Mohlo by ísť o tvora, ktorý odokrýva doteraz neznámy grad
kurzoriálnych tvorov s čiastočnou schopnosťou letu. Tieto závery sú však
veľmi špekulatívne, keďže fosília je zachovaná len fragmentárne. Na testovanie
tejto hypotézy sú potrebné nové nálezy. Dosiaľ bolo známych len veľmi málo
zástupcov skupiny Paraves z Gondwany (Južná Amerika + Afrika + Madagaskar
+ Antarktída + Austrália), konkrétne čeľaď Unenlagiidae z Patagónie, Rahonavis z Madagaskaru a pár
fragmentov dromeosaurov zo Sudánu. Nález overoraptora dokumentuje rozšírenie
tejto skupiny na južnej pologuli a je čiastočne v rozpore s modernými
paleobiogeografickými analýzami, ktoré hovoria, že vtáčia línia má počiatky v Ázii
a jej neskoršiu históriu sprevádzalo niekoľko migračných udalostí na iné
pevninské masy. Ukazuje, že evolučná história skupiny Paraves na Gondwane je
komplexnejšia, než sa predpokladalo (Motta et al., 2020).
Archaeopteryx (občas prezývaný „pravták“ („Urvogel“)) je jeden
z najznámejších vyhynutých tvorov vôbec. Našiel sa v solnhofenských
vápencoch v Nemecku, starých približne 150 miliónov rokov. Ide
o učebnicový „prechodný článok“, keďže má priam pozoruhodnú mozaiku
pleziomorfných a apomorfných znakov. Objavil sa (najskôr iba odtlačok
jediného pera, na ďalší rok takmer kompletná kostra) dva roky po tom, ako
Charles Darwin vydal jeho slávnu knihu O pôvode
druhov, a teda v období, keď nebolo veľa takýchto organizmov
známych a stal sa slávnou ikonou evolúcie. Bol pomenovaný Archaeopteryx lithographica. Dnes je známy z najmenej 11 exemplárov,
z ktorých všetky sa našli v Nemecku. Jeden z nich bol dlho
pokladaný za mladšieho jedinca teropódneho dinosaura rodu Compsognathus, čo odzrkadľuje jeho podobnosť s teropódnymi
dinosaurami. Presný počet druhov je neistý, keďže všetky známe jedince sú iných
veľkostí. Podľa niektorých autorov ide o jeden druh (ibaže v rôznych
štádiách ontogenetického vývinu), podľa niektorých o iné druhy (napríklad A. siemensii, A. bavarica) alebo dokonca iné rody (Wellnhoferia). Niektoré rozdiely medzi nimi sa však nedajú
vysvetliť alometrickými zmenami, takže je skôr nepravdepodobné, že všetky
exempláre patria k jednému druhu. Všetky tieto druhy (a rody) boli
zaradené do čeľade Archaeopterygidae. Podľa niektorých fylogenetických analýz
je Archaeopteryx parafyletický taxón
a skupina Archaeopterygidae zahŕňa aj niektorých zástupcov anchiornitidov
(napríklad Anchiornis či Xiaotingia). Archaeopteryx dosahoval dĺžku 30 až 50 centimetrov. Najväčší
jedinec (solnhofenský exemplár) je niekedy považovaný za iný rod živočícha
nazvaný Wellnhoferia. Kostra rodu Archaeopteryx je podobná bazálnym
Paraves, hlavne troodontidom. Lebka má dromeosaurí charakter. V dlhých rovných
čeľustiach sa nachádza 12-13 zubov v každej polovici hornej čeľuste
(4 na kosti praemaxilla a 8-9 na
kosti maxilla) a 11-12
v dolnej. Všetky zuby sú drobné so zahnutými špičkami a bez
zúbkovaných okrajov. Tak ako nevtáčie dinosauy (a práve naopak ako ozubené
mezozoické Avialae) mal aj Archaeopteryx „medzizubné
pláty“ (interdental plates). Krčné stavce vykazujú pneumatické otvory, čo
naznačuje prítomnosť vzdušných vakov. Veľká očnica obsahuje sklerotikálny
prstenec. Vzostupný výbežok („ascending process“) kosti jugale je u menších exemplárov redukovaný, takže sa nemôže
spojiť s kosťou postorbitale a preto
je u juvenilných jedincov spodná spánková jama (infratemporal fenestra) zlúčená s očnicou, pričom horná
spánková jama (supratemporal fenestra)
ostáva neporušená. Neurokránium je viac odvodené a vykazuje mnoho znakov
vtákov. Úzkej dolnej čeľusti chýba mandibulárne okno. Stavce sú amficélne. Synsacrum pozostáva z piatich zrastených
stavcov, v tuhom chvoste sa ich nachádza 21-23. Furcula je robustná a zahnutá do tvaru písmena U, čo je
najväčší odklon od maniraptorov. Coracoid
má štvorcový tvar a je na ňom „bicepsový hrboľ“ (biceps tubercle), čo
môže byť predchodca budúceho akrokorakoidálny výbežku. Oproti dromeosaurom je
výraznejší a smeruje dopredu. Coracoid
je stále primitívne stavaný, nemá prokorakoidálny výbežok, akrokorakoidálny
výbežok a nevytvára ani trioseálny kanál (triosseal canal). Scapula pripomína stav
u dromeosaurov. Hoc sa často uvádza, že scapula a coracoid sú
zrastené, keďže vyzerajú byť pevne spojené, u väčšiny jedincov sú to
jednoznačne dve oddelené kosti. Archaeopteryx
nemá dozadu smerujúce výbežky na rebrách (uncinate processes) ani osifikované
sternum. (U jedného exemplára bolo
potvrdené malé sternum a bol
preto považovaný za nový druh, A. bavarica. Veľa vedcov však navrhlo, že
táto kosť bola nesprávne identifikovaná.) U všetkých jedincov sú prítomné
brušné rebrá (gastralia). Dlhé predné
končatiny dosahujú veľkosť zadných. Proporcie kostí radius a ulna sú rovnaké ako u dromeosaurov. Karpálne
a metakarpálne kosti nevykazujú žiadne známky spojenia. Archaeopteryx má stále tri voľné prsty
na predných končatinách. Počet článkov na prstoch súhlasí s ostatnými nevtáčími
maniraptormi – prvý (alular digit; I) má dva články, druhý (major digit; II)
tri a tretí (minor digit; III) štyri (zarátané sú aj pazúre). Panva je pokročilejšia
ako u dromeosaurov. Pubis smeruje
viac dozadu a všetky tri kosti (ilium,
ischium, pubis) ostávajú separované. Pravý a ľavý pubis je spojený distálnou symfýzou. Zadná končatina je mierne
odlišná od dromeosaurov. Fibula je
stále veľmi dlhá a dosahuje dĺžku kosti tibia. Proximálne tarzálne elementy nie sú zrastené s kosťou tibia. Tri najdlhšie metatarzály sú
čiastočne zrastené na proximálnom konci, aj to iba u najväčších jedincov. Na
zadnej končatine sa stále nachádza rudimentárny piaty metatarzál. Prvý prst nie
je plne obrátený ako u vtákov, ale jeho
orientácia smeruje k telu. Druhý prst vyzerá byť hyperextenzibilný (kvôli
dorzálne vydutej distálnej kĺbovej ploche predposledného článku), no prst nie
je skrátený a pazúr nemá väčšiu veľkosť (na rozdiel od dromeosaurov a troodontidov).
Operenie vykazuje moderný vzhľad, ale vetvičky odtokovej zástavice zvierajú
s kostrnkou menší uhol ako u dnešných vtákov. Asymetrické kontúrové
perá sa nachádzajú na predných končatinách a na celom chvoste. Archaeopteryx žil v lesoch na
koralových ostrovoch Európy, ktorá bola vo vrchnej jure sčasti zaliata oceánom.
Občasné búrky mohli odviať niekoľkých jedincov do lagúny v severných
častiach oceánu Tethys, kde fosilizovali. Vyvinul sa v izolácii na
ostrovoch a žil v prostredí plnom cykasorastov, borovicorastov, gínk,
hmyzu, jašterov, pterosaurov či dinosaurov (napríklad Compsognathus). Na žiadnom exemplári sa nezachoval obsah žalúdka,
takže nie je isté, čím sa živil. Pravdepodobne lovil hmyz a iné drobné
bezstavovce. Asymetrické perá sú dôležitou aerodynamickou podmienkou pre let (nelietavé
vtáky asymetriu častokrát strácajú). Asymetrické letky archeopteryga naznačujú,
že ich používal pre nejaký štýl letu. Chýbali mu však niektoré dôležité časti
mechanizmu, ktorý používajú moderné vtáky. Nemal osifikované sternum, a teda ani hrebeň, na
ktorý sa upínajú svaly slúžiace na pohyb krídla nahor i nadol. Chabú
schopnosť lietať prezrádzajú aj iné znaky, ako primitívna stavba zápästia,
neprítomnosť trioseálneho kanálu či neprítomnosť aluly (nevyhnutnej pre pomalý
let). Jeho lopatková oblasť je podobná skôr dromeosaurom. Kĺbová jamka
ramenného kĺbu (glenoid) bola orientovaná laterálne (nie dorzolaterálne ako
u dnešných vtákov). Skoršie závery hovorili, že pre aktívny let archeopteryga
nie je dosť dôkazov. Výskum geometrie jeho kostí však ukázal, že vedel takmer
určite aktívne lietať. Let mohol mať kedysi inú podobu. Prsný sval sa zrejme
upínal na robustnú kosť furcula a pohyb
nahor zabezpečoval deltový sval. Prvotný let teda nemusel pripomínať dorzoventrálne
orientovaný pohyb krídel moderných vtákov. Archaeopteryx
pravdepodobne mával krídlami v anterodorzálno-posteroventrálnom
letovom cykle, čo skôr pripomínalo „chňapnutie“ dromeosaura po koristi ako
mávnutie krídlami súčasných vtákov. Stále však zrejme nevedel vzlietnuť zo
zeme, takže potreboval vyvýšenú plochu, napríklad strom alebo útes. Mohol
plachtiť zo stromu na strom a pri každom poklese občas mávol krídlami.
Takýto úsporný let (nazýva sa „vlnivý“ (undulating flight)) používajú niektoré
dnešné vtáky na šetrenie energie. Dlhý chvost slúžil na udržiavanie stability. Mozog
archeopteryga vykazoval vtáčiu stavbu, mal vyvinuté veľké optické laloky pre lepšie
videnie či zväčšené cerebellum na rovnováhu a kontrolu pohybu. Mozog bol
oproti jeho nelietavým predkom zväčšený, encefalizačný kvocient (EQ; pomer hmotnosti
mozgu k veľkosti živočícha) dosahoval pomerne veľkú hodnotu. Taktiež
stavba vnútorného ucha, ktoré je gyroskopom pre lietajúce zvieratá, ukazuje, že
Archaeopteryx nielen plachtil, ale aj
lietal. Bol teda schopný aktívne lietať, ale nebol v tom nijak zvlášť
dobrý a väčšinu času iba plachtil. Pazúre na končatinách sú zahnuté ako
u dnes žijúcich stromových vtákov a cicavcov. Morfológia zadných
končatín však nevykazuje známky lezenia po stromoch. Archaeopteryx teda zrejme nebol striktne arboreálny, i keď sa
na stromoch mohol zdržiavať, unikať na nich pred predátormi či hniezdiť,
dôkazy pre to ale neexistujú. Jeho perie bolo pravdepodobne sfarbené dočierna. Archaeopteryx bol dlho považovaný za
takmer ideálny „prechodný článok“, keďže má zaujímavú zmes pleziomorfných
a apomorfných znakov. Postupne sa ale ukazuje, že jeho pokročilé znaky sú
skôr apomorfie skupiny Maniraptora než vtákov. Maniraptory už mali všetky typy
pier známe u dnešných vtákov (Microraptor
mal asymetrické letky, takže u archeopteryga už nemôžu byť považované
za odvodený vtáčí znak), furcula už
bola prítomná u dinosaurov, ako Coelophysis.
Čo sa týka medzizubných plátov, Archaeopteryx
v tomto ohľade vykazuje viac primitívnu stavbu ako väčšina
deinonychosaurov (u ktorých sú buď zrastené alebo neprítomné). Ďalší
primitívnym znakom je prítomnosť hyperextenzibilného druhého prstu na nohe.
Archeopterygova pozícia na báze kladu Avialae už nie je istá. V niektorých
štúdiách sa dostal von zo skupiny Eumaniraptora, v iných ako bazálny člen
skupiny Deinonychosauria (s troodontidmi napríklad zdieľa neosifikované sternum). V kladistických
analýzach, do ktorých sú zahrnuté novo objavené taxóny (Anchiornis či Xiaotingia)
Archaeopteryx častokrát končí ako
deinonychosaurus. Je teda možné, že Archeopteryx
je „obyčajný“ maniraptorný dinosaurus s primitívnou kostrou
a schopnosťou lietať. Ak by sme teda vtáky definovali ako klad zahŕňajúci
posledného spoločného predka archeopteryga a vrabca a všetkých jeho
potomkov, je možné, že by sme za vtákov museli považovať aj rody Velociraptor, Dromaeosaurus či Deinonychus.
Ja budem rod Archaeopteryx naďalej
považovať za bazálneho člena kladu Avialae, ale treba mať na pamäti, že jeho
„bazálno-eumaniraptorská identita“ je nielen možná, ale aj vysoko pravdepodobná
(Chiappe a Witmer, 2002; Mayr et al., 2005; Benton, 2015; Feo et al.,
2015; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Gaisler a Zima, 2018; Voeten et al.,
2018; Sues, 2019).
Rekonštrukcia rodu Archaeopteryx. |
Alcmonavis poeschli (vrchná jura; Nemecko) je živočích
podobný rodu Archaeopteryx. Je známy
len z fosílie pravého krídla. Pôvodne sa myslelo, že ide o ďalšieho
jedinca archeopteryga, ale neskoršie štúdie odhalili, že sa jedná
o odlišného tvora. Bol väčší ako najväčší známy Archaeopteryx. „Polmesiacovitý karpál“ (semilunate carpal) nie je
zrastený s metatarzálnymi kosťami, rovnako ako pri väčšine maniraptorov.
Prvý prst (I) má dva články, druhý (II) tri a tretí (III) štyri.
Fylogenetická analýza ho zaradila do kladu Avialae,
kde je vtákom bližšie príbuzný než Archaeopteryx,
no v inej štúdii skončil v jednom klade spolu s rodmi Wellnhoferia a Archaeopteryx (Rauhut et al., 2019; Motta et al., 2020).
Fukuipteryx prima bol objavený v spodnokriedových vrstvách v
Japonsku. Z lebky sa našla len kosť supraangulare.
Dva krčné stavce vykazujú v anteriórnom mieste dotyku počiatky heterocélneho
stavu. Chrbtica je zakončená pygostylom, ktorý je zložený z minimálne
piatich stavcov (podobá sa obdobnej štruktúre u rodu Confuciusornis, ale je zrejme konvergentne vyvinutý). Furcula pripomína nevtáčích teropódov,
je zahnutá do tvaru bumerangu a i keď je jej stredná časť do istej
miery poškodená, symfýza vykazuje hladký ventrálny okraj, čo naznačuje
neprítomnosť hypokleidia. Coracoid sa
zachoval len sčasti, nie je zrastený s lopatkou a podobá sa rodu
Jeholornis. Na kosti ulna nie sú žiadne náznaky „quill
knobs“. Metakarpálne kosti druhého (II) a tretieho (III) prstu nie sú
spojené na nijakom mieste po celej ich dĺžke, čo bolo pri skupine Avialae
pozorované len u archeopteryga. Tretí metakarpál je posteriórne ohnutý,
ale nie do takej miery ako u jeholornisa. Fukuipteryx má tri voľné prsty (s pazúrmi) na prednej končatine.
Elementy panvy ani metatarzály nie sú zrastené. Fylogenetická analýza
umiestnila tento taxón na vetvu, ktorá sa nachádza nad rodom Archaeopteryx a pod rodom Jeholornis. Keďže Jeholornis má dlhý chvost, pygostyl fukuipteryga sa (podľa tejto
fylogenetickej hypotézy) vyvinul nezávisle od vtákov a nie je s ním
teda homologický. Pygostyl bol kedysi považovaný za dôležitú evolučnú adaptáciu
pre lietanie, nález tohto tvora (vedľa niektorých nevtáčích teropódov zo skupín
Oviraptorosauria či Scansoriopterygidae) ukazuje, že ide o dôsledok
skrátenia chvosta a nemusí mať súvis s lietaním (hoc Fukuipteryx možno nebol ten prípad,
keďže aspoň nejako lietať vedel (túto informáciu som získal iba z rýchleho
amatérskeho použitia metódy zvanej „fylogenetické ohraničovanie“)). Pygostyl
tak nebol nejakou kľúčovou evolučnou novinkou, skôr sa dá povedať, že sa „len
znova vyvinul“ (Imai et al., 2019).
Z jeholských vrstiev je známy rod Jeholornis (spodná
krieda; Čína). Bolo opísaných viacero druhov, ktorými sú J. prima, J. palmapenis
a J. curvipes (Znaky, ktoré budem opisovať, sa teda pochopiteľne nemusia
vzťahovať na všetky tri druhy.). Tvoria rad Jeholornithiformes, do ktorého je
zaraďovaný aj rod Shenzhouraptor (ktorý
je zrejme synonymom pre rod Jeholornis,
konkrétne ide o mladého jedinca; samotný rod Jeholornis je však pravdepodobne parafyletický alebo polyfyletický,
takže nezhody okolo shenzhouraptora mi osobne prídu zbytočné) a dva ďalšie
druhy (Jixiangornis orientalis a Kompsornis longicaudus), o ktorých
bude reč neskôr. Kostra jeholornisa vykazuje pozoruhodnú mozaiku pleziomorfných
a apomorfných znakov. Bol dlhý asi 80 centimetrov a podstatne sa
odlišoval od archeopteryga. Jedným zo zaujímavých znakov je výrazná redukcia
zubov. Jeholornis má len tri malé
zuby (bez zúbkovaných okrajov) na spodnej a vrchnej čeľusti,
u niektorých exemplárov boli nájdené aj v strede hornej čeľuste. Na
rozdiel od archeopteryga má mandibulárnu symfýzu. Na hornej čeľusti sa nachádza
antorbitálne okno. Spoj medzi kosťami squamosum
a quadratojugale pred quadrate sa stratil a spoj medzi jugale a postorbitale je taktiež prerušený, čo môže znamenať, že Jeholornis mal primitívnu formu
kinetickej lebky. Sternum je zložené
z dvoch širokých krátkych osifikovaných častí, ktoré sú vzájomne zrastené.
Na jeho okrajoch sa nachádzajú dve pádlovité útvary, ktoré boli neskôr zhodnotené
ako sploštené rebrá. Tie sú jeho autapomorfiou a mohli pomáhať pri lete.
Ani u jedného jedinca nie sú zrastené s hrudnou kosťou. Jeholornis mal rovnejší coracoid ako Archaeopteryx, ale stále nie totožný s dnešnými vtákmi. Scapula sa podobala na vtáčiu. Glenoid
smeroval dorzolaterálne a robustná furcula
mala tvar bumerangu. Metakarpály druhého (II) a tretieho (III) prsta
sú proximálne zrastené a tretí je ohnutý. Na rebrách sa nenachádzajú
dozadu smerujúce výbežky. Panva svojou stavbou pripomína archeopteryga. Synsacrum pozostáva zo šiestich
spojených stavcov, čo je o jeden viac ako pri rode Archaeopteryx. Tibia a proximálne
tarzálne kosti nie sú kompletne spojené a netvoria tak tibiotarsus. Metatarzály ostávajú
nezrastené (rudimentárny piaty metatarzál je stále prítomný), ale spojili sa
s distálnymi tarzálnymi elementmi, takže vznikol tarsometatarsus, ktorý drží pokope jeho proximálna časť. Prvý prst
zadnej končatiny nie je plne obrátený. Chvost zložený z 27 stavcov je
dlhší ako u archeopteryga a chvostové stavce majú predĺžené chevróny,
čím sa podobajú na tie dromeosaurie (chýbajú mu však predĺžené prezygapofyzálne
výbežky). Niektoré jedince jeholornisa sa zachovali s obsahom žalúdka.
Vďaka tomu vieme, že sa živil (minimálne čiastočne) semenami rastlín (Táto
rastlina bola pomenovaná Carpolithus;
semená mali priemer 8-10 milimetrov.). Fosílie niektorých exemplárov obsahovali
gastrolity a u jedného jedinca rozloženie semien naznačuje prítomnosť
hrvoľa. Spolu s bezzubým zobákom to hovorí, že Jeholornis bol špecializovaný na rastlinný typ potravy. Na jednej
pozoruhodne zachovanej samici boli nájdené ovariálne folikuly, ktoré sa
nachádzali pod chrbticou pred panvou, čiže na mieste, kde majú vaječníky
s vyvíjajúcimi sa vajíčkami moderné vtáky. Čo je zaujímavejšie, folikuly
sú zrejme umiestnené len na ľavej polovici tela (takéto rozpoloženie je lepšie
vidieť na niektorých iných fosílnych Avialae, konkrétne u niekoľkých
jedincov zo skupiny Enantiornithes), čo by mohlo znamenať, že tento tvor
vykazoval pokročilý vtáčí znak – redukovaný pravý vajcovod slúžiaci na
odľahčenie tela pre let. Je však možné, že ide len o obsah žalúdka. Na
chvoste mal dve vejárovité sady pier, prvú zoskupenú na báze a druhú na
konci chvosta. Obe mohli produkovať zdvih pri lete, no skôr sa predpokladá, že
perie na báze chvosta slúžilo predvádzaniu sa. Perie na posteriórnom konci je
symetrické, ale špecificky zahnuté (anteriórny povrch je konkávny
a posteriórny konvexný) a jeho funkcia nie je úplne jasná (možno stabilizér
počas letu, predvádzanie sa). Tak či onak, dnešné vtáky vedia manipulovať
s perami na chvoste počas letu, čo bazálne Avialae nedokázali a hoc
im to zaistilo väčšiu stabilitu, manévrovať nevedeli. Chvost archaeopteryga
a anchiornisa má podobnú stavbu (perie rozmiestnené na bokoch po celej
jeho dĺžke), ale u oviraptorosaura kaudipteryga, dromeosaurov ako Microraptor či Changyuraptor a taktiež u jeholornisa je perie sústredené na končeku chvosta (odhliadnuc od podivného
trsu pierok na báze chvosta jeholornisa). U ramforynchidných pterosaurov
je konček chvosta tvorený predĺženými výrastkami stavcov, čo dokazuje aerodynamickú
funkciu podobných štruktúr. Všetko teda naznačuje, že pleziomorfiou skupiny
Pygostylia je chvostové usporiadanie pier na špičke chvosta (podobne ako u
jeholornisa) a sériovo usporiadané kontúrové perá na chvoste archeopteryga
sú jeho autapomorfiou. Mobilný lopatkový pletenec, scapula a coracoid podobnejšie
vtáčím než archeopterygovým a dorzolaterálne nasmerovaný glenoid spolu
s kosťou sternum ukazujú, že Jeholornis bol o čosi zdatnejší
letec než Archaeopteryx (nie je to
isté, ale určite vedel minimálne plachtiť). Dlhý chvost však stále hovorí
o chabej manévrovateľnosti (ale dobrej stabilite) a štruktúra peria
taktiež naznačuje, že nebol schopný plnohodnotného aktívneho letu
a predovšetkým plachtil. Zrejme nedokázal vzlietnuť zo zeme. V kosti
je prítomná pneumatickosť, čo môže napovedať, že bol u neho prítomný
interklavikulárny vzušný vak. Vtáčí dýchací systém však bol len v počiatkoch
vývoja, keďže gastráliá na bruchu hovoria, že plazí spôsob dýchania bol u tohto
tvora stále prítomný. Žil v čínskych lesoch ranej kriedy, kde dominovali
nahosemenné rastliny a poskytovali domov veľkému množstvu primitívnych
Avialanov a iných teropódnych dinosaurov. V tamojšej oblasti so
zvýšenou sopečnou aktivitou sa nachádzali jazerá s ranými krytosemennými
rastlinami podobnými leknám rodu Archefructus.
Žilo tam veľa zaujímavých tvorov (napríklad už spomínané rody Sinosauropteryx, Caudipteryx, Sinornithosaurus
a Microraptor) a o
niektorých z nich ešte bude reč. Jeholornis
v tomto prostredí zastával úlohu arboreálneho živočícha. Šplhal po
stromoch, kde sa vyhýbal predátorom, lietal medzi korunami a živil sa
ovocím a semenami (možno bol aj omnivorný) (Zhou a Zhang, 2007; Lefèvre et al., 2014; O’Connor et al., 2014; Zheng et al.,
2014; Benton, 2015; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; O’Connor et al., 2018; Zheng
et al., 2020).
Rekonštrukcia rodu Jeholornis. |
Druh Kompsornis longicaudus (spodná krieda; Čína) bol opísaný v roku 2020. Celkovým
výzorom sa podobná na rod Jeholornis.
Na lebke sa nachádzajú úplne bezzubé čeľuste a symfýza v dolnej
čeľusti nie je osifikovaná. Synsacrum tvorí asi 7 zrastených stavcov identifikovaných
podľa bočných výbežkov. Chvost je zložený z minimálne 27 stavcov.
Nenachádzajú sa uňho dozadu smerujúce výbežky na rebrách ani gastráliá. „Bočné
ploché výbežky“ (lateral tuberclae) sú zrastené s kosťou sternum do jedného elementu. Pozdĺž neho
sa tiahne dobre vyvinutý kýl. Coracoid je
podobný vtákom, oddelený od lopatky a nesie lepšie vyvinutý
akrokorakoidálny výbežok ako u jeholornisa. Furcula má tvar písmena U (na rozdiel od jeholornisa,
u ktorého pripomínala bumerang) a nie je na nej hypokleidium. Predná
končatina je v porovnaní so zadnou oveľa dlhšia, než u príbuzných
tvorov (pomer až 1,45). Metakarpály majú pleziomorfný charakter, pretože na
rozdiel od jeholornisa nie sú proximálne spojené. Jednotlivé časti panvy (ilium, ischium, pubis) sú
navzájom zrastené, čo nie je pozorované u nijakého iného príslušníka
skupiny Jeholornithiformes, čiže ide o odvodený znak (ktorý ukazuje, že
zrastenie panvových elementov sa v evolúcii teropódov udialo viackrát) a pubická
symfýza nie je osifikovaná. Kompsornis stratil
piaty metatarzál a prítomnosť kosti tarsometatarsus
je otázna. Prvý prst nie je obrátený do takej miery ako u iných
živočíchov z tejto skupiny. Pazúr na druhom prste je najväčší a druhý
prst je celkovo najrobustnejší, čo je pleziomorfný znak skupiny Paraves. Fylogenetická
analýza (na základe maximálnej parsimonie aj Bayesovskej analýzy) umiestnila
tohto tvora hlboko do skupiny Jeholornithiformes, a to na pozíciu, ktorej
sesterská vetva zahŕňa dva druhy jeholornisa (J. prima J. curvipes). Osteohistologická analýza
jeho rebra odhalila, že bol starý asi 5 rokov, čo predstavovalo dospelé štádium,
i keď ešte zrejme nedorástol do plnej veľkosti. Na základe stavby kosti sternum sa usudzuje, že Kompsornis dokázal aktívne lietať (Wang
et al., 2020).
Jixiangornis orientalis (spodná krieda; Čína) sa stavbou tela podobal na rod Jeholornis. (Keďže poznatky o ňom sú založené
na juvenilnom jedincovi, niektorí autori navrhli, že by to mohol byť len mladší
jedinec druhu Jeholornis prima.) Má
bizarnú zmes znakov. Je charakteristický svojím zobákom, kosťou furcula v tvare písmena U s rozlíšeným
hypokleidiom, slabo vyvinutým kýlom na hrudnej kosti, prednými končatinami,
ktoré sú oveľa dlhšie než zadné (pomer asi 1,35; pre porovnanie – J. prima:
1,2; J. curvipes: 1,23; Shenzhouraptor: 1,2-1,27; Kompsornis: 1,45) a dlhým chvostom
(pozostáva z asi 27 stavcov). Jeho dolná čeľusť nemá osifikovanú symfýzu. Jixiangornis (rovnako ako Kompsornis) nemá piaty metatarzál, no na
rozdiel od kompsornisa má osifikovanú pubickú symfýzu a elementy panvy
ostávajú separované. Prvý prst na zadnej končatine je plne obrátený
a pazúr na druhom prste je najväčší zo všetkých štyroch. Metakarpály nie
sú proximálne spojené. Akrokorakoidálny výbežok má chabo vyvinutý (v porovnaní
s rodom Kompsornis). Jeho letové
schopnosti boli bezpochyby vyspelejšie, ako u jeholornisa či
archeopteryga. Fylogenetická pozícia jixiangornisa zostáva nejasná. Podľa
niektorých štúdií je to najbazálnejší člen skupiny Jeholornithiformes, zatiaľ
čo iné ho zaradili bližšie k moderným vtákom, čím sa vytvára nový klad
zvaný Euavialae, ktorý je definovaný
viacerými synapomorfiami (napr. prítomnosť hypokleidia). V tejto pozícii je
sesterskou vetvou kladu Avebrevicauda (Ji et al., 2002; Lefèvre et al., 2014; Wang et al., 2020).
Spolu s nástupom ďalšieho kladu, Avebrevicauda, mizne jeden zo
znakov, ktoré nás sprevádzali od samého začiatku – dlhý chvost (ako však
o chvíľu uvidíme, rody Zhongornis a Sapeornis podľa niektorých názorov
nemusia byť tým, čím sa zdajú a dlhý chvost nemusel byť preč ani
u skupiny Pygostylia; definícia, ktorú použijem, navyše nebude mať
s krátkym chvostom nič spoločné). Nie je to však nič výnimočné, keďže so
štruktúrou podobnou vtáčiemu pygostylu experimentovali aj iné dinosaury,
napríklad už spomínané taxóny Beipiaosaurus,
Oviraptorosauria (Nomingia, Similicaudipteryx), Scansoriopterygidae
(Ambopteryx) či Fukuipteryx. Z možných bazálnych Avialae ešte stoja za zmienku
rody Yandangornis (vrchná krieda;
Čína), Cretaaviculus (vrchná krieda;
Kazachstan) či kontroverzné druhy Dalianraptor
cuhe (spodná krieda; Čína); Oculudentavis
khaungraae (hranica spodnej a vrchnej kriedy; juhovýchodná Ázia; jeho
drobná lebka sa našla v kriedovom jantáry, dnes je však považovaný za
lepidosaura) či záhadný tvor Gargantuavis
(vrchná krieda; Európa). Avebrevicauda
znamená „vtáky s krátkym chvostom“. Ide o pomerne výstižný názov
tohto kladu, i keď je možné, že dlhý chvost ešte pretrvával. (Chcel by som
dodať, že posledných päť rodov Avialae spomínaných v tomto odseku zatiaľ
poznám iba z nedôverihodného zdroja, takže všetky informácie v texte,
ktoré sa ich nejako týkajú, nemám overené z peer-reviewed literatúry.) (Xing
et al., 2003; Tao et al., 2008; Agnolín a Novas, 2013; Mayr, 2017; Wang et al.,
2019)
Zhongornis haoae (spodná krieda; Čína) je bazálny člen skupiny
Avebrevicauda. (Podľa originálnej definície zahŕňa druhy zo skupny Avialae,
ktoré majú desať a menej chvostových stavcov, čo by znamenalo, že do nej
Zhongornis nepatrí, keďže má 13 chvostových stavcov. Ja tu však použijem
definíciu Agnolína a Novasa (2013) – všetky Avialae bližšie k vtákom
ako k rodom Jeholornis či Rahonavis – podľa ktorej do nej Zhongornis patrí. Je taktiež potrebné
dodať, že Avebrevicauda v takomto zmysle je synonymom pre skupinu
Euavialae.) Ide o pozoruhodného živočícha, no je známy len z fosílie
nedospelého jedinca, takže niektoré znaky sa nemuseli plne ukázať. Lebka je zle
zachovaná, ale sú na nej zreteľné veľké očnice, bezzubá čeľusť a krátky
zobák. Medzi kosťami postorbitale a jugale je kontakt, takže očnica
nesplynula so spánkovou jamou. 5-7 nezrastených krížových stavcov je znak
obvyklý pri mladých jedincoch. Najzaujímavejší je iste chvost tvorený len
polovičným počtom stavcov ako u jeholornisa a chýba mu pygostyl. Môže
predstavovať prechodné štádium, ktoré „vypĺňa medzeru“ medzi dlhým
chvostom bazálnych Avialae a pygostylom. Tento znak však môže odrážať iba
juvenilný charakter jedinca, keďže sa pygostyl mohol sformovať v neskoršom
štádiu ontogenézy. Taktiež nevykazuje zrastený carpometacarpus, synsacrum,
tibiotarsus ani tarsometatarsus. Na rebrách sa nenachádzajú dozadu smerujúce
výbežky. Prvý prst (I) na prednej končatine pozostáva z 2 článkov, druhý
(II) z 3 a tretí (III) z 3. Astragalus
a calcaneus nie sú spojené
s kosťou tibia
a metatarzály nevykazujú vzájomnú fúziu. Prvý prst na zadnej končatine je
obrátený do pozície protiľahlej ostatným prstom. Na končeku chvosta na nachádza
neaerodynamický chumáč peria. Jeho fylogenetická pozícia ostáva nejasná, keďže
prvotná analýza ho umiestnila na sesterskú vetvu skupiny Pygostylia, no neskôr
bol identifikovaný ako teropód príbuzný skupine Scansoriopterygidae. Chvost
naozaj proporčne a morfologicky pripomína epidexipteryga. (Posledných pár
stavcov (konkrétne štyri) je napríklad čiastočne spojených, čo pripomína
vznikajúci pygostyl. Podobnú situáciu môžeme nájsť v chvoste
skanzoriopterygida rodu Epidexipteryx,
ktorý však má týchto stavcov desať. Táto štruktúra mimochodom veľmi pripomína
mladých jedincov zo skupiny Enantiornithes.) K určeniu jeho definitívnej
fylogenetickej pozície pomôže len nález dospelého jedinca (Gao et al., 2008; Agnolín
a Novas, 2013; O’Connor a Sullivan, 2014; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017).
Klad Pygostylia obsahuje (nie však nutne iba, keďže v niektorých
analýzach skončili tvory zo skupiny Jeholornithiformes vo vnútri tohto kladu)
organizmy zo skupiny Avialae so značne redukovaným chvostom, ktorý zo
zrastených stavcov na svojom konci vytvára štruktúru známu ako pygostyl (Mayr,
2017).
Za najbazálnejšiu vetvu je väčšinou považovaná čeľaď Omnivoropterygidae. Občas sa používa
jej synonymum „Sapeornithidae“, no názov Omnivoropterygidae bol publikovaný
skôr a má z hľadiska nomenklatúry prednosť. Patria do nej dva druhy: Sapeornis a Omnivoropteryx (spodná krieda; Čína; anatómiou sa
podobá na sapeornisa, no líši sa v niektorých detailoch; možno je to mladý
jedinec) (Mayr, 2017).
Sapeornis (spodná krieda; Čína) je bazálny člen skupiny Pygostylia. Poznáme
viacero druhov, no dnes sa skôr predpokladá, že ide len o mladších
jedincov jedného druhu – S. chaoyangensis. Jeho meno je odvodené od
iniciálovej skratky SAPE (Society of Avian Paleontology and Evolution). Bolo
nájdených viac ako 100 fosílnych jedincov tohto taxónu. Sapeornis dosahoval pomerne impozantnú veľkosť, s rozpätím
krídel 1 až 1,4 metrov a dĺžkou 50 centimetrov sa dá prirovnať
k čajke. Na dolnej čeľusti sa nenachádzajú zuby, no na špičke hornej ich
má štyri (niekoľko sa nachádza ešte na kosti maxilla). Na anteriórnom konci dolnej čeľuste sa nachádza
mandibulárna symfýza. Mandibulárne okno nie je prítomné. Očnica a spánková
jama sú stále oddelené priečkou tvorenou kosťami jugale a postorbitale,
i keď sa javí prelomená. Horná spánková jama sa nezmenila. Kontakt medzi squamosum a quadratojugale je prerušený a kosť quadrate mohla byť mierne kinetická. Stavce na krku sú heterocélne,
čo je oproti jeholornisovi odvodenejší stav. V kosti synsacrum sa nachádza 7 zrastených stavcov. Jeden znak zdieľa
s archeopterygom – chýba mu osifikované sternum (čo je zrejme spôsobené pedomorfózou). Coracoid svojou primitívnou stavbou taktiež pripomína ten
archeopterygov. Coracoid a scapula spolu zvierajú ostrý uhol ako
pri iných lietavých vtákoch. Furcula má
tvar písmena Y a je na nej moderne vyvinuté hypokleidium. Krídla sú veľmi
dlhé, na kosti ulna sa nenachádzajú
„quill knobs“ a metakarpály druhého a tretieho prstu sú proximálne
zrastené (carpometacarpus je teda len
čiastočne vytvorený). Prvý prst (I) pozostáva z 2 článkov, druhý (II)
z 3 a tretí (III) z 2 (tento prst je silno redukovaný
a chýba mu pazúr). Na rebrách sa nenachádzajú dozadu smerujúce výbežky. Panva
má primitívnu stavbu, ilium nie je
zrastené s krížovými stavcami aby vytvorili synsacrum a jednotlivé elementy panvy taktiež nezrastajú.
Pubická symfýza je veľmi rozľahlá, zaberá až tretinu dĺžky kosti pubis. Sapeornis vykazuje plne zrastený tibiotarsus a tarsometatarsus,
ale metatarzály sa distálne rozchádzajú. Piaty metatarzál je stále prítomný.
Prvý prst na nohe je otočený do pozície protiľahlej ostatným prstom. Na bruchu
sa nachádzajú gastráliá a zadné končatiny sú pokryté dlhými symetrickými perami,
čím pripomína primitívnych tvorov ako Anchiornis.
Chvost pozostáva z viacerých pier a pygostyl nie je tak dlhý, ako
u rodu Confuciusornis. Má tvar
trojuholníka, podobne ako u skupiny Enantiornithes. Dlhé krídla a
štruktúra zástavíc peria a lopatkového pletenca naznačujú, že Sapeornis nebol zdatný letec
a väčšinu času plachtil. Na jeho fosílii sa našli gastrolity, čo znamená,
že to bol zrejme herbivorný tvor. To podporujú aj nálezy semien v hrvole.
S rodom Confuciusornis zdieľa
otvor v kosti humerus. Jeho
fylogenetická pozícia ostáva nejasná. Obvykle leží „medzi“ rodmi Jeholornis a Confuciusornis, no niektoré štúdie hovoria, že je vtákom menej
príbuzný ako Jeholornis (čo by
znamenalo, že sa jeho pygostyl vyvinul konvergentne), iné zas tvrdia, že je
vtákom viac príbuzný než Confuciusornis (Benton,
2015; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; O'Connor et al., 2018).
Rod Confuciusornis (spodná
krieda; Čína) už bez vážnych pochybností leží v skupine Pygostilia
a jeho pygostyl je homologický s vtáčím. Patrí do čeľade Confuciusornithidae, v ktorej sa
nachádza ešte niekoľko rodov (Changchengornis
(spodná krieda; Čína), Eoconfuciusornis
(spodná krieda; Čína), Yangavis
(spodná krieda; Čína) a možno aj Evgenavis
(spodná krieda; Sibír)). Confuciusornis
je jeden z najhojnejších Avialae svojej doby, objavili sa už stovky
fosílií patriace k tomuto rodu. V jednej oblasti sa našlo 40 jedincov
na 100 m2. Z čeľustí sa mu už úplne vytratili zuby, avšak
stratil ich nezávisle od dnešných vtákov, keďže iné kriedové organizmy, ktoré
sú vtákom viac príbuzné, ich ešte mali (napríklad Ichthyornis). Obe časti dolnej čeľuste sú vzájomne zrastené
a tvoria mandibulárnu symfýzu (i keď možno nie je kompletná). Zaujímavá je
prítomnosť rozsiahleho mandibulárneho okna. Horná čeľusť bola zrejme pokrytá
rohovinovým krytom zvaným ramfotéka, čo sa dá vyčítať z drážok pre cievy
na povrchu zobáka. Má plne vyvinutú diapsidnú lebku. Obrovská nozdra môže na
prvý pohľad pripomínať antorbitálne okno, ktoré je značne redukované. V očnici
sa nachádza sklerotikálny prstenec. Pevný kontakt medzi kosťami postorbitale-jugale a squamosum-quadratojugale hovorí, že lebka nebola
kinetická, čo mohla byť adaptácia na špecifické stravovanie. Zadná časť tela sa
skladá zo zmesi primitívnych a pokročilých znakov. Krk je tvorený
heterocélnymi stavcami a v krížovej časti je zrastených 7 stavcov. Osifikované
sternum je prítomné a po jeho
širokom a dlhom povrchu sa tiahne nepatrný kýl (preto je mnohokrát
opisovaný, akoby ho nemal vôbec), scapula
a coracoid (ktorému chýba
prokorakoidálny a akrokorakoidálny výbežok) sú pevne spojené v pravom
uhle, čím vytvárajú scapulocoracoid. Glenoid
smeroval do strany, čo naznačuje obmedzenú schopnosť mávania krídlami. Furcula bez hypokleidia má tvar
bumerangu a je robustnejšia ako u archeopteryga. Podobne ako Sapeornis má v ramennej kosti veľký
otvor. Kosť ulna na svojom povrchu
nemá quill knobs. Na prednej končatine sa stále nachádzajú tri voľné prsty
s pazúrmi. Metakapály druhého (II) a tretieho (III; tento metakarpál
bol robusne stavaný, keďže niesol letky) prsta sú proximálne zrastené spolu s distálnymi
karpálnymi kosťami. Proximálna oblasť tohto elementu má styčnú plochu
v tvare kladky a proximálne zápästné kosti sú dobre vyvinuté na kontakt s
ňou. Metakarpál prvého (I) prstu ostáva izolovaný a pazúr na ňom je oveľa
väčší ako na zvyšných dvoch. Ostré zahnuté pazúre pokrýva rohovinový kryt. Prvý
prst (I) má dva články, druhý (II) tri a tretí (III) štyri. Na rebrách
niektorých jedincov boli hlásené dozadu smerujúce výbežky, ale väčšine fosílií
tohto rodu chýbajú. Confuciusornis vykazuje
prítomnosť gastrálií. Panva je spojená s krížovými stavcami do synsakra a
stále sa na nej nachádza pubická symfýza. Tibiotarsus vyzerá byť kompletný, tarsometatarsus však nepripomína obdobnú
štruktúru u moderných vtákov, keďže metatarzály sú zrastené na proximálnom
konci. Rudimentárny piaty metatarzál je stále prítomný. Prvý prst sa nachádza
v obrátenej polohe, i keď možno pod iným uhlom ako u dnešných
vtákov. Na prvom sa nachádzajú dva články, na druhom tri, na treťom štyri
a na štvrtom päť. Pygostyl je predĺžený a má tvar tyčinky. U zhruba
pätiny objavených jedincov mu z tejto časti tela vyrastali dve dlhé perá
(boli identifikované aj na fosíliách rodov Changchengornis
a Eoconfuciusornis). Mali
zvláštnu stavbu, keďže pozostávali zo širokého stebla a na špičke
rozšírenej zástavice. Vďaka medulárnej kosti, ktorá sa vyskytuje len
u samíc, sa zistilo, že sa tieto perá nachádzali iba u samcov
a mohli tak slúžiť na predvádzanie sa. Rôzne veľkosti jednotlivých exemplárov
(ktoré by mali byť spôsobené pohlavným dimorfizmom) s prítomnosťou týchto
pier ale nekorelujú. Ak je ich pôvod ukrytý v pohlavnom výbere, tak len
veľmi ťažko vysvetlíme, prečo sa táto štruktúra objavila u iných, iba málo
príbuzných druhov (napríklad skupina Enantiornithes). Ak by tieto dlhé perá
slúžili na predvádzanie sa, očakávali by sme širšiu morfologickú škálu rôzneho
operenia (ako napríklad pri rôznych druhoch rajkovitých (Paradisaeidae)), nie
konvergenciu jedného útvaru. To by sa stalo, ak by tieto perá slúžili nejakému
aerodynamickému účelu. To však taktiež nedáva zmysel, keďže Confuciusornis a Enantiornithes
mali odlišný štýl letu. Úloha týchto dvoch pier teda stále ostáva nejasná. Bol
to stromový tvor (pazúre mu mohli slúžiť na lezenie) a kvôli neprítomnosti
(výraznejšie vyvinutého) kýlu na hrudnej kosti, suprakorakoidálnej kladky
či štruktúre peria (tak jeho slabou kostrnkou, ako aj uhlom medzi vetvičkami
odtokovej zástavice a kostrnkou) sa predpokladá, že nemal veľmi dobre vyvinuté
letové schopnosti a väčšinu času plachtil, v čom mu mohlo pomôcť
kožovité propatagium na predných končatinách. Zrejme nedokázal vzlietnuť zo
zeme. Vďaka pygostylu však mohol lepšie manévrovať v termálnych prúdoch
a bol tak zrejme jedným z prvých plachtiacich Avialae, ktoré sa
naučili manévrovať. Nie je známe, čím sa živil. Hoc poznáme mnoho jedincov, ani
u jedného sa nenašiel obsah žalúdka (pri krčných stavcoch jedného
z nich bola ryba, čo by znamenalo, že sa vrátil k mäsitej strave, ale
v tomto prípade môže ísť o náhodu) ani gastrolity. Je teda možné, že sa
živil potravou, ktorej zvyšky len ťažko fosilizujú, napríklad ovocie alebo
listy, čím možno vysvetliť špecializovanie čeľustí (strata zubov). Ostáva to
ale nejasné. Kvôli hojnosti nálezov sa predpokladá, že žili v kolóniách na
okrajoch jazier (Benton, 2015; Feo et al., 2015; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017).
Čeľaď Jinguofortisidae
zahŕňa dva rody: Chongmingia a Jinguofortis. Vykazujú zaujímavé
pleziomorfné znaky (napríklad zrastený scapulocoracoid,
ktorý sa vyvinul nezávisle od konfuciusornisovho), pravdepodobne spôsobené peramorfózou.
Minimálne Jinguofortis mal plne
vyvinutý pygostyl (na fosílii rodu Chongmingia
sa okrem 2 stavcov chvost nezachoval). Metakarpály a „polmesiacovitý
karpál“ sú zrastené do kosti carpometacarpus
(aj metakarpál prvého (I) prstu je proximálne spojený s druhým
metakarpálom; druhý a tretí metakarpál však nie sú zrastené na distálnom
konci) a na troch voľných prstoch sa stále nachádzajú pazúre. Na dolnej
končatine sa nachádza tarsometatarsus.
Jinguofortis mal v čeľustiach
zuby. U oboch rodov bola zaznamenaná furcula
v tvare bumerangu a gastrolity naznačujúce herbivorné stravovanie. Na
predných končatinách rodu Jinguofortis sa
zachovali vysoko asymetrické perá a na chvoste sa nachádza niekoľko zle
zachovaných pier. Nie je isté, ako dobre boli vyvinuté ich letové schopnosti.
Kvôli spojenej kosti scapulocoracoid boli
spochybnené, ale iné znaky (ohnutý tretí metakarpál, dlhé predné končatiny)
hovoria o opaku. Scapulocoracoid majú
navyše pterosaury, ktoré boli bezpochyby zdatnými letcami. Jinguofortisidae
boli teda zrejme schopné aktívneho letu. Chongmingia
bola pôvodne zvažovaná buď ako bazálnejší organizmus než Jeholornis, alebo odvodenejší než Sapeornis. Keď sa objavil Jinguofortis,
boli oba rody umiestnené do kladu zvaného Jinguofortisidae, ktorý je sesterskou
vetvou skupiny Ornithothoraces (+Sapeornis/+Confuciusornis), alebo spadá pod
Ornithuromorpha (Wang et al., 2016; Wang et al. 2018; Wang et al., 2020).
Ornithothoraces sa delí na dve vetvy:
Enantiornithes a Euornithes. Majú typické kýlovité sternum. Kým zástupcovia skupiny Enantiornithes boli skôr stromové
tvory, druhy pariace medzi Euornithes sa (zo začiatku) špecializovali skôr
na vodný alebo pozemný spôsob života (Mayr, 2017).
Enantiornithes je veľká a úspešná skupina
mezozoických Avialae. Ich spoločným znakom je špecifický spoj v lopatkovom
pletenci. Žili od spodnej kriedy až po koniec mezozoika, a teda po
rozhranie medzi kriedou a paleogénom. Lebka je podobná archeopterygovi a má
mnoho primitívnych čŕt, v čeľustiach sa nachádzajú zuby (hoc niektoré rody
(Gobipteryx (vrchná krieda;
Mongolsko), Gobipipus (vrchná krieda;
Mongolsko)) zuby stratili) a na predných končatinách pazúre. Furcula má tvar písmena Y (s rozsiahlym
hypokleidiom) a akrokorakoidálny výbežok je slabo vyvinutý. Na širokej kosti
sternum sa nachádza kýl a na
bruchu gastráliá. Coracoid je
predĺžený a glenoid prispôsobený na rapídne pohyby krídla. V mieste
dotyku s lopatkou je konvexná plocha, zatiaľ čo na kosti scapula je táto plocha konkávna, čo je
presne opačná situácia ako u dnešných vtákov (názov Enantiornithes, ktorý
znamená „opačné vtáky“, je odvodený práve od tohto znaku). Drážka na lopatke
tvorí najdôležitejšiu súčasť trioseálneho kanálu, no túto úlohu pri moderných
vtákoch zastáva prokorakoidálny výbežok. Carpometacarpus
stále nie je distálne zrastený. Tretí (III) prst prednej končatiny je
značne redukovaný, no na zvyšných dvoch prstoch sa nachádzajú pazúre, ktorých
veľkosť varíruje od druhu k druhu. Synsacrum
pozostáva z ôsmych zrastených stavcov. Na panve sa nachádza krátka
pubická symfýza a elementy panvy nie sú zrastené (u niektorých zrastené
sú, ale tento krok nastal nezávisle od moderných vtákov). Tarzály sú zvyčajne
zrastené, no boli objavené aj výnimky (tieto jedince sú pravdepodobne
nedospelé). Metatarzály sú zrastené iba proximálne a bazálne druhy stále
vykazujú prítomnosť piateho metatarzálu. Pygostyl je tyčinkovitý a krátky.
Väčšina druhov má na chvoste dlhé perá pozostávajúce zo širokého stebla
a úzkej zástavice, ktorá je na končeku rozšírená. Niektoré druhy majú
jeden pár týchto pier (Protopteryx (spodná
krieda; Čína)), iné dva (Paraprotopteryx (spodná
krieda; Čína)). Ďalšie ich zas nemajú vôbec a miesto nich majú obyčajný
„vejárik“ peria (Shanweiniao (spodná
krieda; Čína)). Ich veľkosť varíruje od malých, ako havran veľkých druhov (Pengornis (spodná krieda; Čína)) až po
tvory s rozpätím krídel 1,2 m (Enantiornis
(vrchná krieda; Argentína; ide mimochodom o prvý opísaný druh patriaci
do tejto skupiny a podľa neho dostala aj pomenovanie)). Zrejme boli
výbornými letcami (na rozdiel od bazálnych členov skupiny Pygostylia), keďže
u niektorých druhov (Eoalulavis (spodná
krieda; Španielsko)) bola potvrdená prítomnosť aluly, ktorá je kľúčová pri
vykonávaní mnohých pokročilých manévrov, akým je pomalý let. Vynikajúce letové
schopnosti potvrdzuje aj ich globálne rozšírenie (keďže boli schopné presúvať
sa na veľké vzdialenosti; dokonca už len niektoré rody mali pozoruhodné
rozšírenie, napríklad pozostatky rodu Martinavis
(vrchná krieda; Argentína) sa objavili v Argentíne, Severnej Amerike
a Európe) (ku globálnemu rozšíreniu však mohol prispieť aj rozpad
superkontinentu Pangea pred asi 120 miliónmi rokov), rovnako ako aj stavba
hrude a lopatkového pletenca (glenoid bol namierený dorzolaterálne, čo im
umožňovalo mávať krídlami s veľkou amplitúdou; mali trioseálny kanál; furcula fungovala ako pružina počas
každého zdvihu a poklesu krídel, pomáhala taktiež plniť vzduchom
vzdušné vaky a vďaka hypokleidiu dodávala pevnosť hrudnému košu). Vlastnili
mechanizmus na zloženie krídel pri telo. Ich štýl letu sa však zrejme líšil od
toho, ktorý poznáme u moderných vtákov. Malá veľkosť im taktiež pomohla lepšie
manévrovať. Keďže už vedeli vzlietnuť zo zeme, nemuseli šplhať na stromy ako
bazálne Avialae. Väčšina druhov bola piscivorná, alebo sa živila bezstavovcami
(len zriedka sa u nich objavujú gastrolity). Zrejme žili na stromoch (stavba
zadnej končatiny naznačuje, že sedávali na konároch ako dnešné vtáky), no druhy
z dlhšími zadnými končatinami mohli viesť mierne terestrický život. Obsadili
mnoho ekologických ník: z niektorých sa stali plavci, z iných
pobrežné vtáky, niektoré mali na nohách dlhšie perá, ďalšie stratili schopnosť
lietať. Strata zubov u niektorých druhov viedla k vývoju rohovinového
zobáka. Rod Enantiophoenyx (vrchná
krieda; východná Ázia) sa zachoval spolu so zvyškami jantáru medzi perím
a kosťami, čo môže znamenať, že sa živil miazgou stromov podobne ako
dnešný miazgojed (Sphyrapicus; súčasnosť;
Severná Amerika). V žalúdočnom obsahu dromeosaura rodu Microraptor boli objavené pozostatky
zrejme dospelého druhu patriaceho do tejto skupiny, čo naznačuje, že stromové
nevtáčie teropódy druhy kladu Enantiornithes lovili. Od druhej polovice
kriedy u tejto skupiny existoval trend vedúci k zväčšovaniu telesnej
veľkosti. U niektorých z nich (Gobipteryx)
boli opísané embryá vo vajciach. Samotné vajcia mali jemne asymetrické konce
(jeden z nich bol viac zašpicatený ako opačný). Niektorí zástupcovia
skupiny Enantiornithes zrejme kládli vajcia na zem. Embryá rodov Gobipteryx či Gobipipus ukazujú, že mláďatá tejto skupiny boli zrejme
prekociálne, čiže boli sebestačné a vedeli kráčať, lietať a stravovať
sa len deň alebo pár hodín po narodení. Histológia kostí odhaľuje, že rástli
rýchlo krátko po vyliahnutí a plynule sa zväčšovali, ale neskôr sa rast
spomalil a dospelosť spolu s plnou veľkosťou potom dosahovali
niekoľko rokov. Nálezisko v južnej časti púšte Gobi napovedá, že sa na
tomto území nachádzalo miesto opakovane používané na zahniezdenie. Zrejme sa
(minimálne rody Gobipteryx a Gobipipus) počas určitého obdobia
zhlukovali do kolónií na okrajoch jazier, kde sa rozmnožovali. V kriede
sa skupine Enantiornithes darilo, dosiahli globálne rozšírenie i diverzitu
(čosi ako vtáky dnes) a vyhynuli na konci kriedy spolu s nevtáčími
dinosaurami. Až keď vymizli, dostala skupina Neornithes šancu na radiáciu. Je
zvláštne, že podľa niektorých štúdií nemuseli byť endotermné. Priblížime si pár
rodov tejto skupiny. Iberomesornis (spodná krieda;
Španielsko) je opísaný na základe čiastočnej fosílie, ktorej chýba hlava. Má
akrokorakoidálny výbežok, kýlovité sternum
a hypokleidium na kosti furcula,
chýbajú mu však gastráliá, heterocélne stavce a panva má primitívny
charakter (podobá sa archeopterygovi). Protopteryx (spodná krieda; Čína) je
jeden z najprimitívnejších známych Enantiornithes. Tibiotarsus ani tarsometatarsus
nie je zrastený. Mal však niekoľko adaptácií pre pokročilý let (napríklad je
uňho prítomná alula a trioseálny kanál). Prvý (I) prst na prednej
končatine má dva články, druhý (II) tri a tretí (III) dva. Na chvoste má
dve dlhé perá podobné rajke červenej (Paradisaea
rubra; súčasnosť; Indonézia). Je pravdepodobné, že telový plán protopteryga
je podobný poslednému spoločnému predkovi skupiny Enantiornithes
a z tohto základu sa neskôr, keď nastala explozívna radiácia, diverzifikovali
do rôznych tvarov a veľkostí. Pengornis (spodná krieda; Čína) je
ďalší rod z jeholských vrstiev. Vykazuje určitý primitívny stupeň
kinetickosti lebky. Anteriórne krčné stavce sú heterocélne, no zvyšné
amficélne. 7 zrastených krížových stavcov tvorí s kosťou ilium synsacrum. Distálne tarzálne kosti
sú zrastené aj medzi sebou navzájom, aj s metakarpálmi a tvoria tým tarsometatarsus, ktorý však nie je
zrastený na distálnom konci. Furcula má
tvar písmena V a väčšina hypokleidia chýba. Rapaxavis (spodná krieda;
Čína) mal čeľuste dlhšie ako zvyšok lebky. Patril do čeľade Longipterygidae,
ktorá v tej dobe zastupovala úlohu dnešných rybárikov. Niektoré distálne
časti končatín ostávajú nezrastené, čo môže naznačovať juvenilný charakter,
alebo primitívnu morfológiu. Zuby sú zoskupené na špičke zobáka a čeľuste
nemajú mandibulárnu symfýzu. Furcula má
tvar písmena Y. Nemá pazúre a vykazuje redukciu článkov prstov, čo môže
byť adaptácia na zdokonalenie letu. Mohol však aj prehľadávať kôru stromov
podobne ako dnešné ďatle. Elsornis (vrchná krieda; Mongolsko)
stratil schopnosť lietať (O’Connor et al., 2011; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Wang
et al., 2017; Gaisler a Zima, 2018).
Euornithes je klad zahŕňajúci niekoľko
bazálnych rodov (ktoré sú viac príbuzné dnešným vtákom než kladu
Enantiornithes; patria k nim Archaeorhynchus (spodná krieda; Čína), Jianchangornis (spodná krieda; Čína) či Zhongjianornis (spodná krieda; Čína) (je nutné poznamenať, že všetky z nich sú
niektorými autormi zaraďované do skupiny Ornithuromorpha)) a skupinu
Ornithuromorpha. Primitívny zástupcovia ešte nemajú zrastené jednotlivé
elementy panvy (ilium, ischium, pubis ostávajú izolované) a carpometacarpus bazálnych druhov, hoc už je distálne zrastený, má
stále metakarpál prvého (I) prstu, ktorý nie je zrastený po celej jeho dĺžke. Vykazujú
silnú redukciu spánkových jám, ktoré sú postupne strácané (u dnešných vtákov už
nie je prítomná ani jedna z nich) (Godefroit et al., 2013; Mayr, 2017; Wang et
al., 2017; Chatterjee, 2015; Pittman a Xu, 2020).
Ornithuromorpha je klad, ktorý zahŕňa mnoho
primitívnych mezozoických vtákov a moderné vtáky (Neornithes). Lebka je
kinetická a ukrýva relatívne väčší mozog. Coracoid je moderne stavaný a furcula má typický tvar písmena U. Na kosti sternum sa nachádza hlboký kýl. Scapula
je zahnutá a distálne zúžená. Vykazujú vysoký stupeň zrastenia
metakarpálnych a metatarzálnych kostí. Synsacrum
je zložené z minimálne 8 stavcov. V tomto klade nastala strata
pubickej symfýzy. K typickým znakom patria aj vejárik pier na chvoste,
moderne vyzerajúci pygostyl a dozadu smerujúce výbežky na rebrách (i keď
boli u niektorých druhov sekundárne stratené). U odvodenejších druhov
je metakarpál prvého (I) prstu zrastený so susedným metakarpálom po celej jeho
dĺžke. Gastráliá sú prítomné u skupín Songlingornithidae či
Hongshanornithidae, ale druhy viac príbuzné moderným vtákom ich už
stratili. Primitívne tvory patriace do tejto skupiny ešte mali pazúre, ale
postupne ich stratili. Tarsometatarsus už
je kompletne zrastený po celej dĺžke. Letový aparát je vďaka trioseálnemu
kanálu veľmi efektívny. Stratili perá na zadných končatinách. Patagopteryx (vrchná krieda; Patagónia) má
heterocélne stavce. Sekundárne stratil schopnosť lietať. Nemá kosť furcula a obe kosti pubis sú od seba oddelené (kládol zrejme
veľké vajcia). Hongshanornithidae je
bazálna čeľaď. Jej zástupcovia majú dozadu smerujúce výbežky na rebrách, ale aj
gastráliá. Piaty metatarzál už u nich nie je prítomný. Vykazujú prítomnosť
aluly a asymetrického peria. Pubická symfýza je zredukovaná, obe kosti pubis sa dotýkajú len na končekoch. Yanornis
(spodná krieda; Čína) mal primitívnu kinetickú lebku, 9 zrastených stavcov
v kosti synsacrum a lopatkový
pletenec podobný dnešným vtákom. Na prednej končatine sa stále nachádzali
pazúre (na prvých dvoch prstoch). Vďaka žalúdočnému obsahu vieme, že lovil
ryby, no našli sa uňho aj gastrolity (čo ukazuje, že nemusia byť vždy
smerodajné ako znak herbivorných živočíchov (hltajú ich aj dnešné potáplice (Gaviidae),
hoc sa živia rybami a kôrovcami)). Yixianornis (spodná krieda; Čína) je
veľmi podobný predchádzajúcemu rodu. Bol uňho objavený sklerotikálny prstenec,
ktorý je u dnešných vtákov a plazov spájaný s dennou aktivitou
(a spánkom v noci). Yixianornis
i Yanornis patria do čeľade Songlingornithidae (u nich je pubická
symfýza dobre vyvinutá). Gansus (spodná krieda; Čína) bol
potápavý vták známy z trojrozmerne zachovanej kostry spolu s kožou,
perím a blanou medzi prstami. Bol to aj zdatný letec. Pubickú symfýzu má
stále prítomnú, ale veľmi zredukovanú. Asparavis (vrchná krieda; Mongolsko)
je veľmi odvodený bezzubý rod. Pubická symfýza je uňho oddelená (Chatterjee,
2015; Mayr, 2017; Wang et al., 2017).
Ornithurae je klad, ktorý zahŕňa
niekoľko mezozoických skupín a moderné vtáky. Tvory v skupine Hesperornithiformes sa naplno oddali
životu v oceánoch a silno sa im zredukovali predné končatiny, kvôli
čomu stratili schopnosť lietať (i keď niektoré rody (Enaliornis (vrchná krieda; Anglicko); Pasquiaornis (vrchná krieda; Severná Amerika)) ešte mali
rudimentárne letové schopnosti). Najznámejšie rody sú Hesperornis (vrchná krieda; Kanada) a Baptornis (vrchná krieda; Severná Amerika, Švédsko). Hesperornis mal telo pokryté zväčša
páperím. V rohovinovom zobáku sa stále nachádzali zuby. Temporálna oblasť
u neho pripomína dnešných vtákov. Na lebke sa nachádzajú priehlbiny pre
soľné žľazy, ktoré taktiež hrajú v prospech názoru, že žil v oceáne.
Stavce sú heterocélne a furcula nie
je zrastená. Nemá kýl na hrudnej kosti a úplne stratil distálnu časť
prednej končatiny. V oceáne lovil ryby. Ichthyornithiformes boli zaradené do kladu Carinatae spolu s modernými vtákmi, ktorého identifikačným
znakom bol kedysi kýl na hrudnej kosti. Ako sa však objavovali nové
Ornithuromorpha s rôznym štádiom pokročilosti kýlu, boli potrebné iné
znaky. Jedným z nich je napríklad úplná redukcia pazúra na druhom (II)
prste. Taktiež sú u nich prítomné soľné žľazy. Najznámejším rodom je Ichthyornis (vrchná krieda; Severná
Amerika). V čeľustiach sa stále nachádzajú zuby. Kosť synsacrum obsahuje 10 zrastených stavcov. Na prednej končatine sa
nachádzajú quill knobs. Jeho letový aparát bol porovnateľný s dnešnými
vtákmi. Išlo o morského vtáka, trávil veľa času vo vzduchu nad oceánom
a chytal ryby (Benton, 2015; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Gaisler
a Zima, 2018).
Neornithes je klad, ktorý zahŕňa
posledného spoločného predka všetkých dnešných vtákov a všetkých jeho
potomkov. Charakterizuje ho strata zubov, tri dotykové plochy na kosti quadratum, mandibulárna symfýza či
strata gastrálií. Je pravdepodobné, že Neornithes vznikli na Gondwane. Už na
konci kriedy sa našlo mnoho druhov patriacich do tejto skupiny. Jedným
z nich je rod Polarornis (vrchná
krieda; Antarktída), ktorý môže byť príbuzný potápliciam (resp. Gaviidae) alebo
kačicovitým (resp. Anseriformes). Je najstarším známym príslušníkom tejto
skupiny. Vykazuje rozsiahle zrastenie lebečných kostí. Podobne ako iné morské
vtáky, aj Polarornis mal soľné žľazy.
Niektorí autori považujú podobný rod Vegavis
(vrchná krieda; Antarktída) za synonymum pre polarornisa. Na konci kriedy
došlo k masovému vymieraniu, počas ktorého navždy zmizli nevtáčie
dinosaury, amonoidy, pterosaury či obrovské morské plazy (Sauropterygia). Vyhynula taktiež skupina Enantiornithes, ktorá spolu
s pterosaurami uvoľnila miesto pre moderné vtáky. Tie začali rýchlo
obsadzovať všetky dostupné ekologické niky. Už počas vrchnej kriedy počty
pterosaurov klesali, zatiaľ čo vtákom sa stále viac a viac darilo. Na
hranici kriedy a terciéru mali väčšie pterosaury oproti menším vtákom dve
nevýhody: menšie populácie a nižšiu reprodukčnú rýchlosť. Prežiť
katastrofu a vrátiť sa do pôvodných koľají bolo pre túto skupinu oveľa
ťažšie. Vtáky sa naopak rýchlo pozviechali. Nedošlo k tomu však hneď,
keďže paleocénnych vtákov poznáme málo. Z tohto obdobia je známa napríklad
najstaršia sova – Ogygoptnyx
(paleocén; Colorado). V kenozoiku nastala rapídna radiácia obrovských
nelietavých vtákov (napr. Gastornis
(paleocén-eocén; Európa, Severná Amerika, Čína), Andalgalornis (miocén; Južná Amerika)), ktoré obsadili niky
uvoľnené po vyhynutí nevtáčích dinosaurov. Z eocénu poznáme mnoho
prechodných foriem a niekoľko významných nálezísk, napríklad Messelský lom
v Nemecku, ktorý v tej dobe ležal o 10° južnejšie (rovnako ako
celá Európa, ktorá bola v tej dobe ostrovom) a tamojší dažďový les
v okolí jazera obývalo okrem iných živočíchov aj mnoho vtákov.
V skupine Neornithes poznáme dve hlavné evolučné línie: Palaeognathae
a Neognathae. Podľa molekulárnych hodín sa rozdelili približne pred 125
miliónmi rokov (spodná krieda). Líšia sa rôznou stavbou kostí na spodnej strane
hornej čeľuste (lebka skupiny Neornithes sa od bazálnych archosaurov líši
posunutím choán dozadu, stratou ektopterygoidu a palatálnej pohyblivosti).
Do skupiny Palaeognathae patria
dnešné bežce spolu s niekoľkými vyhynutými skupinami. Postupne stratili
schopnosť lietať a dnes už vieme, že sa tak stalo niekoľkokrát.
Palaeognathae majú primitívne stavanú lebku. Vomer sa dotýka pterygoidov, kosť palatinum je pevne spojená
a predĺžený bazipterygoidný výbežok tvorí s pterygoidom flexibilný
kĺb. Patrí sem napríklad pštros alebo nandu. Do skupiny Neognathae patria všetky ostatné dnes žijúce skupiny vtákov. Vomer
je u nich redukovaný alebo zaniknutý a nikdy sa nedotýka pterygoidov.
Bazipterygoidálny výbežok zanikol a robustný pterygoid spája kondyl na
kosti quadratum s kosťou parasphenoid. Ďalšou novinkou je pohyblivý
kĺb medzi kosťou pterygoid a quadratum. Je to však mierne zložitejšie
– pterygoid sa totiž u týchto
vtákov počas embryonálneho vývinu rozdelí na dve časti a tá z nich,
ktorá leží na anteriórnom konci, sa úplne oddelí a splynie
s posteriórnym koncom kosti palatinum.
Názov intrapterygoidálny kĺb je teda oveľa priliehavejší – palatinum u dospelých vtákov je zložená kosť, ktorej
posteriórnu časť (ktorá je súčasťou kĺbu) tvorí pterygoid, a v kĺbe sa teda dotýkajú dva pterygoidy,
ktoré sa kedysi v embryonálnom vývine rozdelili. Veľa znakov ich lebky
môže byť dôsledkom tejto segmentácie pterygoidov. Molekulárne štúdie sa zhodujú
v tom, že najbazálnejšia skupina je Galloanserae, ktorá sa podľa
molekulárnych hodín od línie zahŕňajúcej všetky zvyšné skupiny (teda klad
Neoaves) oddelila pred približne 100 miliónmi rokov (vrchná krieda). Kvôli
prudkej radiácii je ťažké identifikovať vzťahy medzi skupinami vo vnútri
Neoaves. Počas histórie došlo k trom veľkým adaptívnym radiáciám vtákov.
Prvá z nich je reprezentovaná skupinou Enantiornithes, ktorú som už opísal
vyššie. Mohli sa objaviť v strednej jure a v spodnej kriede
nastala ich globálna diverzifikácia. Ako som už spomenul, vyhynuli spolu
s nevtáčími dinosaurami na konci kriedy. Druhú z nich predstavujú
moderné vtáky – Neornithes. Ich zrod sa datuje do spodnej kriedy a na
hranici paleocénu a eocénu (počas udalosti zvanej paleocénno-eocénne
termálne maximum (PETM), teda pred asi 56 miliónmi rokov) prebehla ich rapídna
diverzifikácia. Tretia prebehla v skupine Passeriformes (vrabcotvaré). Tá
vznikla približne pred 55 miliónmi rokov (eocén) a pred 23 miliónmi rokov
(hranica oligocénu a miocénu) sa rapídne rozrástla na vyše 5000 druhov. Vo
vnútri skupiny Neornithes tak počas kriedy a kenozoika vznikli všetky
hlavné recentné skupiny vtákov. Sú nimi Palaeognathae, Galliformes, Anseriformes,
Sphenisciformes, Gaviiformes, Procellariiformes, Podicipediformes, Phoenicopteriformes,
Ciconiiformes, Pelecaniformes, Falconiformes, Gruiformes, Charadriiformes, Pterocliformes,
Columbiformes, Psittaciformes, Cuculiformes, Strigiformes, Caprimulgiformes, Apodiformes,
Trogoniformes, Coliiformes, Coraciiformes, Piciformes a Passeriformes
(Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Gaisler a Zima, 2018).
Od primitívnych plazov v karbóne sme sa počas cesty dlhej vyše 300
miliónov rokov po krôčikoch dostali cez dinosaury až k dnes žijúcim
vtákom.
O PÔVODE PERIA
So vznikom peria sa spája niekoľko otázok. Ja túto časť rozdelím na
sekcie so zameraním na tri z nich:
1. Ako sa perie vyvinulo?
2. Za akým účelom sa perie vyvinulo?
3. Kedy sa perie vyvinulo?
Naše chápanie evolúcie peria ešte nie je dokonalé, no máme výborne
podložené hypotézy, ktoré nám môžu objasniť pôvod tejto podivnej štruktúry.
Ako sa perie vyvinulo? Perie je epidermálna keratínová
štruktúra, ktorá sa kvalitatívne odlišuje od podobných štruktúr u ostatných
dnešných stavovcov. Základné typy sú kontúrové (obrysové) perie a páperie.
Kontúrové perie sa skladá z centrálneho stebla, ktoré sa delí na
proximálne duté brko a distálny plný osteň (kostrnku). Zo stebla vyrastajú
v jednej rovine z oboch strán vetvičky (perútky), ktoré sa ďalej
vetvia na proximálne a distálne lúče. Z distálnych lúčov vyrastajú
háčiky, ktoré sa uchytia o proximálne lúče susednej vetvičky. Vetvičky
tvoria zástavicu, ktorá sa pri asymetrických perách delí na prítokovú
a odtokovú. Ako sa takýto zložitý systém vyvinul? Pôvodne sa
predpokladalo, že perie vzniklo prestavbou plazej šupiny, čo by znamenalo, že
kontúrové perá sú primitívny typ a páperie špecializovaný. Štúdie
evolučno-ontogenetickej biológie však odhalili, že pero vzniká ako nezávislý
útvar. Obe vznikajú z plakódy, no zatiaľ čo šupina rastie do šírky, pero
(ktoré vzniká hlbšie v koži) sa začne zdvíhať a vytvorí sa z neho
folikul (za jeho vznikom pravdepodobne stoja odlišné Hox gény). Bunky
v ňom produkujú keratín a neskôr umierajú, zanechávajúc za sebou masu
usadeného keratínu. Špirálovitým rastom sa vytvoria vetvičky, ktoré sa na
jednej strane spoja a vytvoria tým osteň. Vrchná a spodná strana
šupiny vzniká z vrchnej a spodnej strany pôvodného epidermálneho
výbežku, no vrchná a spodná strana kontúrového pera vzniká
z vonkajšej a vnútornej strany rúrkovitého perového zárodku, čo
znamená, že vrchná a spodná strana šupín a peria nemôžu byť
homologické (to isté sa týka aj kostrnky – keďže vzniká až neskôr zrastením
vetvičiek, nemohla vzniknúť zo zhrubnutej stredovej časti šupín). Vďaka týmto
pozorovaniam dnes veda ponúka model evolúcie peria založený na piatich hlavných
krokoch. Prvým (1) je nerozvetvené duté vlákno, ktoré sa rozpadlo na trs
vetvičiek (2). V treťom kroku sa buď vytvorila kostrnka (3a), alebo sa na
vláknach objavili lúče (3b). Či sa stalo tak alebo onak, konečným krokom
v tomto štádiu bolo pero s kostrnkou, lúčmi a otvorenou
zástavicou (3a+b). V štvrtom kroku došlo k vytvoreniu háčikov, ktoré
zaistili súdržnosť zástavice (4) a nakoniec sa vyvinula asymetria pier
slúžiacich na lietanie (5). Perie tak nevzniklo priamo zo šupín. Z tohto
modelu navyše vyplýva, že kontúrové perie je odvodenejšie ako páperie. Všetko
to výborne súhlasí s fosílnym záznamom (niektoré možné prechodné štádiá
peria sa našli v kriedovom jantári (napríklad medzi štádiami 2
a 3a+b)). Zvláštne je, že pri niektorých častiach tela môže vysvetľovať
pôvod šupín a peria pravý opak pôvodnej hypotézy. Šupiny na nohách dnešných
vtákov by mohli byť druhotne vytvorené z peria. Na zadných končatinách
mnohých vyhynutých vtákov sa nachádzajú dlhé perá a čo je zaujímavejšie,
zo špičiek šupín, ktoré sa nachádzajú na nohách dnešných vtákov, občas
vyrastajú perá. Na molekulárnej úrovni sa dajú tieto šupiny vďaka odlišnej
expresii génov zmeniť na perá a naopak (zablokovanie génu BMP spôsobí
u kuriatok zmenu zo šupín na perie). Napriek tomu, že všetko nasvedčuje
takémuto pôvodu šupín na nohách, definitívnu odpoveď stále nemáme. Je však
minimálne zrejmé, že šupiny vtákov a plazov nemusia byť homologické. Perie
je zložené z určitého typu keratínu (predtým sa predpokladalo, že sa
vyskytuje iba v perí), ktorý sa objavil aj u embryí aligátorov (ale nie
u adultov), čo naznačuje, že krokodílie šupiny a perie vtákov mohli
vzniknúť z jednej kožnej štruktúry. Keďže počas ontogenézy sa objavuje
najskôr páperie, postupne zložitejšie typy a nakoniec kontúrové perie,
existujú názory, že zložitejšie typy peria mohli vznikať určitým typom
heterochronie (konkrétne peramorfózou) (Prum a Brush, 2002; Prum
a Brush, 2003; Alibardi et al., 2006; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017).
Evolúcia peria od jednoduchého dutého vlákna až po asymetrické pero dnešných vtákov. Podľa Bentona, 2015. |
Za akým účelom sa perie
vyvinulo? Existujú
všeobecné zhody v tom, že prvotné perie sa objavilo za termoregulačným
účelom. Objavili sa však námietky, že vlákna by neizolovali teplo dostatočne
dobre, ak by navlhli. My však fyzikálne vlastnosti takýchto štruktúr nepoznáme
a mohli byť taktiež pokryté ochrannými lipidmi. Dlhé vláknité perie
niektorých dinosaurov je navyše viac podobné srsti cicavcov než páperiu mladých
vtákov. Za akým účelom však vznikli zložité kontúrové perá? Jedna
z možností je predvádzanie sa pred samicami. Perie vtákov slúži aj dnes
tomuto účelu. Niektoré fakty sa ale dajú pomocou tejto hypotézy vysvetliť len
veľmi ťažko. Prečo majú samice vtákov takú istú morfológiu peria ako samce, ak
sa vyvinuli pohlavným výberom? Ak vzniklo perie na signalizáciu alebo
predvádzanie sa, nebol dôvod vytvárať zložitú štruktúru vzájomného zaistenia z háčikov,
lúčov a vetvičiek. Posledným klincom do rakvy tejto hypotézy je fakt, že
nelietavé vtáky často strácajú súdržnosť peria kvôli redukcii lúčov. Ak
neexistuje aerodynamický kontext, perie v takejto podobe skrátka zaniká.
Alternatívnym a pravdepodobnejším vysvetlením je, že sa kontúrové pero od
začiatku vyvíjalo v aerodynamickom kontexte. Ak je toto vysvetlenie
pravdivé, môžeme z neho vyčítať jeden veľmi zaujímavý výsledok, ktorý však
priblížim až v časti o vzniku letu. Kontúrové perá pravdepodobne
vznikli iba raz, i keď opačná možnosť ešte nie je úplne zavrhnutá (Mayr,
2017).
Kedy sa perie vyvinulo? Pri tejto otázke nemám
namysli časový údaj, ale zameriam sa na to, v akom klade sa prvýkrát
objavil daný typ peria. Naša cesta pôjde tentokrát fosílnym záznamom pospiatky,
od najkomplexnejšieho pera k najjednoduchšiemu. Vďaka metóde zvanej
„fylogenetické ohraničovanie“ (phylogenetic bracketing) sa dozvieme, aké všetky
tvory mohli mať perie, ak sa aj na fosílii nezachovali (samozrejme okrem
druhov, ktoré ho sekundárne stratili). Asymetrické letky sú prítomné
u moderných vtákov alebo archeopteryga. Mali ich aj niektoré
deinonychosaury (napríklad Microraptor),
takže je možné, že sa nachádzali minimálne u posledného spoločného predka
skupiny Paraves. Perie však pri nelietavých vtákoch často stráca asymetriu,
takže aj ďalšie kontúrové perá u bazálnejších skupín mohli nabrať symetriu
až druhotne. Každopádne, zatiaľ je zrejmé, že rody ako Velociraptor či Deinonychus boli
celé operené. Niektoré oviraptorosaury a pravdepodobne dokonca ornitomimosaury (čo by posúvalo jeho vznik až na bázu skupiny Maniraptoriformes) majú symetrické kontúrové perá. Tento
typ bol teda prítomný už u posledného spoločného predka kladu
Pennaraptora. U terizinosaurov sa našli jednotlivé vlákna, trsy vláken
a viacero vláken pripojených bazálne na centrálne vlákno.
U alvarezsauroidov, akými sú Mononykus
či Shuvuuia, sa objavili
jednoduché vlákna. Tie vlastnila aj čeľaď Compsognathidae (napr. Sinosauropteryx) a taktiež
Tyrannosauroidea (napr. Dilong (spodná
krieda; Čína), alebo aj väčšie formy ako Yutyrannus
(spodná krieda; Čína)), čo mimochodom znamená, že aj Tyrannosaurus rex mohol byť a aj pravdepodobne bol minimálne
čiastočne pokrytý perím. Ak je „megalosauria interpretácia“ rodu Sciurumimus (vrchná jura; Nemecko)
správna, mohli mať jednoduchými vláknami pokryté telo aj megalosaury,
a bolo teda prítomné aj u bazálnych príslušníkov kladu Tetanurae.
Zatiaľ je teda zrejmé, že perie (jednoduché vlákna) mohlo byť prítomné
u posledného spoločného predka skupiny Tetanurae. To znamená, že mnohé
obrovské mäsožravé dinosaury boli pravdepodobne aspoň čiastočne pokryté perím.
Teraz sa kvôli malému počtu nálezov dostávame na tenký ľad, ale za zmienku
nasledujúce organizmy určite stoja. Niektoré vtákopanvé dinosaury (Psittacosaurus (spodná krieda; Ázia), Tianyulong (spodná krieda; Čína), Kulindadromeus (stredná jura; Rusko)) sa
zachovali s vláknami podobnými primitívnemu periu (v prípade kulindadromea
sa však zdá, že skôr vyrastajú zo šupín). To by znamenalo, že posledný spoločný
predok dinosaurov mal na tele primitívne perie a všetky skupiny dinosaurov
ho od neho mohli zdediť (a niektoré ho evidentne druhotne stratili). Ale môžeme
sa posunúť ešte ďalej – aj niektoré pterosaury (napr. Sordes pilosus (vrchná jura; Kazachstan), Jeholopterus ninchengensis (stredná krieda; Čína) či dva jurské
anurognatidy NJU–57003 (stredná až vrchná jura; Čína) a CAGS–Z070 (stredná
až vrchná jura; Čína)) mali totiž hlavu (okrem čeľustí), krk, telo
a proximálne častí končatín pokryté vláknami zvanými pycnofibers (boli
drobné, iba milimeter dlhé, pravdepodobne slúžili na izoláciu evidentne
endotermných pterosaurov, líšili sa od vláken teropódnych dinosaurov). Otázkou
ostáva, či sú homologické s perím (to platí aj pre vtákopanvé dinosaury).
Ak áno, mohol mať takéto primitívne perie už posledný spoločný predok skupiny
Avemetatarsalia (alebo skôr Ornithodira). Vznikli tak dve hypotézy o tom,
kedy perie (alebo aspoň jeho primitívna verzia) vzniklo: na báze skupiny
Avemetatarsalia (približne v spodnom triase) alebo až u teropódov
v jure (Xu a Guo, 2009; Benton, Foth et al., 2014; 2015; van der Reest et al., 2016; Chatterjee,
2015; Sues, 2019; Yang et al., 2019).
Farba peria dnešných vtákov vzniká dvoma spôsobmi: chemicky
a fyzicky. Chemické sfarbenie vzniká vplyvom pigmentov, napríklad
melanínov (šedá, čierna, hnedá), karotenoidov (červená, žltá) či porfyrínov
(červená, hnedá, zelená). Fyzické sfarbenie je spôsobené štruktúrou peria.
Iridescentné dáva periu trblietavý efekt a farba sa mení podľa uhlu, pod
ktorým na perie dopadá svetlo. „Neiridescentné“ (noniridescent) vytvára
napríklad svetlomodrú farbu a je spôsobené nanoštruktúrou, mikroskopickými
komôrkami vzduchu v keratíne. Chemické a fyzické sfarbenie môže byť
kombinované v jednom pere. Takáto rozmanitosť farieb u vtákov nie je
náhodná – vtáky majú totiž tetrachromatické videnie, keďže majú 4 typy čapíkov,
zatiaľ čo ľudia ich majú len 3 (vtáky majú okrem červených, zelený
a modrých aj typ citlivý na ultrafialovú). Vtáky majú celkovo výborne
vyvinutý zrak. Nie je jasné, kedy farebné videnie vzniklo. Na fosílnom perí sa
môžu dochovať melanozómy – organely slúžiace na syntézu a transport
melanínu (i keď môže ísť o baktérie). Podľa ich tvaru sa dá vydedukovať, akú
farbu malo perie. Organely v tvare klobásy zvané eumelanozómy sú
zodpovedné za čiernu farbu a sférické organely zvané faeomelanozómy sú
zodpovedné za červenú. Sinosauropteryx mohol
byť hnedý so striedajúcimi sa oranžovými a bielymi prstencami na chvoste. Anchiornis bol pravdepodobne celý čierny
s bielymi pásikmi a na hlave mal výrazný červený chochol. Microraptor mohol byť čierny
s jemne iridescentným nádychom (ako vrana). Archaeopteryx mohol byť celý čierny. Keďže keratín (ktorého
nanoštruktúra zvyčajne vytvára zelenú a modrú farbu) a farbivá
samotné nie sú prítomné na fosílii, môžu byť rekonštrukcie založené čisto na
melanozómoch skreslené. Či boli zelenej alebo modrej farby už z fosílií
vyčítať nemôžeme, takže pravdepodobne nikdy nezistíme, či boli rody Archaeopteryx a Microraptor skutočne celé čierne. Z výrazných farieb
a peria určeného na predvádzanie u čínskych dinosaurov sa usudzuje,
že farebné videnie mali už celurosaury (Benton, 2015; Chatterjee, 2015; Mayr,
2017).
O VÝVOJI LETU
Jedna z kľúčových adaptácií, ktorá urobila z vtákov jednu
z najúspešnejších skupín stavovcov, je schopnosť aktívne lietať. To sa
podarilo iba štyrom skupinám organizmov: hmyzu, pterosaurom, vtákom
a netopierom. Prv, než zistíme, ako sa podarilo vtákom vzlietnuť, je nutné
opísať, ako lietajú vtáky dnes.
Aktívny let u vtákov funguje vďaka zdvihu a poklesu krídel. Krídlo sa delí na dve časti: vonkajšiu a vnútornú. Vonkajšia zabezpečuje ťah, zatiaľ čo vnútorná zdvih. Počas poklesu krídel sa nábežná hrana vnútorného krídla stáča smerom hore (aby vyprodukovala zdvih) a nábežná hrana vonkajšieho krídla sa stáča dole, aby vytvorila potrebný ťah. Počas ťahu pod vnútorným krídlom vznikne vyšší tlak ako na jeho dorzálnej strane, čo vytlačí celé telo smerom nahor. Počas poklesu sa krídlo posunie dole a vpred. Zdvih krídel je len príprava na ďalší pokles, produkuje minimálny (alebo žiaden) ťah a zdvih. Oba hlavné svaly, ktoré sa na tom podieľajú (musculus pectoralis a musculus supracoracoideus), sa upínajú na kýlovité sternum, pričom jeden z nich (m. supracoracoideus; ten ťahá krídlo nahor) sa stáča cez tzv. trioseálny kanál (otvor medzi kosťami coracoid, scapula a furcula) ako kladka. Počas tohto cyklu kontroluje mozog komplexný neuromuskulárny pohyb (propriorecepcia). Chvost funguje ako kormidlo a zároveň stabilizátor. Alula (alebo krídelko) pomáha pri pomalom lete a pristávaní. U dnešných vtákov rozoznávame 4 typy krídel (niekedy sa rozdeľujú na viac typov a niektoré z nich sa dajú nájsť pod iným názvom). (1.) „Eliptické krídla“ (elliptical wings) sú krátke a zaoblené. Slúžia na manévrovanie v lese. Nájdeme ich u ďatľov, sojky, straky, zobákorožca či havrana. Majú malý pomer strán a redukujú víry na konci, čím napomáhajú rýchlejšiemu otáčaniu. (2.) „Vysokorýchlostné krídla“ (high-speed wings) sú krátke a špicaté. Ide o typický znak vtákov s dlhými migráciami. Sú stavané hlavne na rýchlosť. Vyznačujú sa malým vyklenutím a relatívne veľkým pomerom strán. Nájdeme ich u kolibríkov, dážďovníkov, lastovičiek či sokolov. (3.) „Krídla s veľkým pomerom strán“ (High-aspect ratio wings) vlastnia najmä morské vtáky ako albatros či fregata. Slúžia aktívnemu plachteniu nad oceánom, pričom využívajú odlišnú rýchlosť vetra v rozličnej výške alebo termálne prúdy. Sú dlhé, rovné, ploché a zašpicatené. (4.) „Štrbinové krídla s vysokým zdvihom“ (slotted high-lift wings) slúžia na pasívne plachtenie, pričom využívajú termálne prúdy. Majú malý pomer strán a hlboké preklenutie. Nájdeme ich u orla, jastraba, supa či pelikána. Niektoré druhy majú na krídlach vyvinuté tlmiče pre tichý let, ktorý slúži na lov koristi (sovy). Na telo vtáka pôsobí počas letu odpor z troch hlavných zdrojov: trenie vzduchu, plocha na prednej strane tela a odpor spôsobený vírmi vytvárajúcimi sa na končekoch krídel. Minimalizujú ich tenké nábežné hrany, aerodynamický tvar tela a rôzne tvary krídel. Funkcia krídla a štýl letu závisí na dvoch hlavných znakoch: pomer strán a plošné zaťaženie krídla. Pomer strán označuje pomer dĺžky krídla k jeho šírke. Keďže šírka krídla je na rôznych miestach odlišná, vypočíta sa vydelením druhej mocniny rozpätia krídel ich plochou. V rovnici AR=b2/S teda b označuje rozpätie a S plochu krídel (AR označuje pomer strán (aspect ratio)). Veľký pomer strán je ideálny na plachtenie bez veľkej spotreby energie, ale niektoré vtáky (napr. fregaty) už kvôli tomu nedokážu vzlietnuť zo zeme, ale potrebujú vyvýšené miesto. Pri lete hrá svoju úlohu aj tiaž (W) meraná v newtonoch (nezamieňať s hmotnosťou (m); W=mg (kde W je tiaž, m hmotnosť a g tiažové zrýchlenie na povrchu)), ktorá je použitá na výpočet ďalšieho údaju – plošného zaťaženia krídla. V rovnici WL=W/S označuje W tiaž a S označuje plochu krídel (WL je plošné zaťaženie krídla (wing loading)). Rýchlosť letu je (približne) priamo úmerná druhej odmocnine z plošného zaťaženia krídla. Väčšie zvieratá majú väčšie WL, a teda aj vyššie rýchlosti letu, no menšie zvieratá s malým WL, hoc lietajú pomalšie, môžu ľahšie manévrovať. Existujú 4 hlavné požiadavky pre aktívny let: ľahké aerodynamické telo, produkcia zdvihu, produkcia ťahu a kontrola letu. Ľahké telo vtáky docielili pevnou ľahkou kostrou tvorenou dutými krehkými kosťami. Lebka sa taktiež skladá z tenkých kostí. Čeľuste so zubami boli nahradené ľahkým zobákom. Kosti prednej končatiny sú upravené tak, aby poskytli podporu periu slúžiacemu na lietanie. Zadné končatiny fungujú ako pristávacie zariadenie. Chvost bol redukovaný a synsacrum okrem posunu ťažiska taktiež spevňuje kostru (čo je využité pri pristávaní). Duté kosti sú napojené na dýchaciu sústavu. Vtáky na rozdiel od cicavcov nemajú bránicu. Ich pľúca nie sú flexibilné, ale vzdušné vaky áno (zvyčajne ich je 9). Tým vytvárajú jednosmerný tok vzduchu cez pľúca. Dýchací systém je napojený na kosti a pomáha schladiť telo počas letu. Vzdušné vaky sú pumpované pomocou rebier a kosti furcula. Dozadu smerujúce výbežky na rebrách sú u vtákov dôležitými dýchacími štruktúrami pri nádychu aj výdychu. Keďže pri letovom cykle dochádza k dorzoventrálnemu pohybu kostí furcula a sternum, sú let a dýchanie úzko späté a existuje medzi nimi koordinácia. Vďaka takejto respirácii dokážu vtáky vytrvalo lietať. Odľahčenie kostry je dobre viditeľné hlavne u morských vtákov (u fregaty tvorí kostra iba 5% celkovej hmotnosti, čo je menej ako hmotnosť jej peria). Reprodukčné orgány sú u vtákov väčšinou malé, zväčšujú sa len počas obdobia rozmnožovania. Taktiež stratili pravý vaječník, vajcovod (rudiment pravého vajcovodu je však u súčasných vtákov stále prítomný) a vonkajšie genitálie. Svalovina je sústredená na ventrálnej strane, aby vtáky docielili stabilitu okolo ťažiska. Čím je telo väčšie, tým je lietanie ťažšie, preto veľké vtáky častokrát plachtia. Najťažším dnes žijúcim lietavým vtákom je drop najväčší (Ardeotis kori; súčasnosť; Afrika) s hmotnosťou asi 18 kilogramov. Najťažší lietajúci vták vôbec by hypoteticky nemohol vážiť viac ako (približne) 80 kilogramov. Najväčší známy lietajúci vták je vyhynutý Argentavis (miocén; Argentína) s rozpätím krídel 7 metrov a hmotnosťou asi 70 kilogramov. Najľahší dnes žijúci vták, čmeľovec kubánsky (Mellisuga helenae; súčasnosť; Karibik), je dlhý iba 5 centimetrov a váži približne 3 gramy. Vtáky teda telesnú hmotnosť zredukovali na absolútne minimum a vznikol u nich prúdnicový tvar tela. Na docielenie aktívneho letu tu však bola ďalšia požiadavka - vyprodukovanie zdvihu. Vďaka Bernoulliho princípu sa na vrchnej strane krídla vytvára menší tlak, čo tlačí krídlo hore. Čím väčšia je plocha krídla, tým väčší je zdvih. Dvojnásobne veľké krídlo unesie dvojnásobnú záťaž. Sila, ktorú vyprodukuje vzduch okolo krídla, je úmerná vzdušnej rýchlosti (v) vynásobenej hustotou (ρ; 1,225 kg/m3 pri hladine mora). Čím rýchlejšie teda vták letí, tým väčší vztlak krídla vytvárajú. Uhol nábehu môže taktiež ovplyvniť zdvih. Väčšinou je krídlo naklonené pod uhlom približne 6°. Pri uhle nábehu väčšom ako 15° sa už vzduch nedokáže ťahať po krídle, vytvárajú sa víry a stráca sa zdvih. Alula, výbežok na prednom okraji krídla (zložený z niekoľkých letiek, ktoré sú uchytené na prvý (I) prst), pomáha vzduchu prejsť až na zadnú stranu krídla a zabrániť tak tvorbe vírov. Ťah je produkovaný silnými, ale ľahkými svalmi (zaberajú len asi 20% hmotnosti tela). Kontrola letu je u vtákov výborne vyvinutá. Vynikajúci zrak má prednosť pred ostatnými zmyslami. Relatívne veľký mozoček (cerebellum) riadi rovnováhu, koordináciu a propriorecepciu. Sluch a rovnovážny orgán taktiež plnia svoju funkciu na výbornú. Vtáky zaznamenávajú aj vysokofrekvenčné zvuky, čo im pomáha komunikovať. Prvé lietajúce tvory zo skupiny Avialae mali chvost, čo im zaručovalo stabilitu pri lete, no neskôr bol pre lepšiu manévrovaciu schopnosť zredukovaný na pygostyl. Stabilitu potom zaisťoval relatívne zväčšený mozog. Vzlet vyžaduje viac energie ako plynulý let. Vtáky často lietajú vo formáciách v tvare písmena V. Využívajú víry vznikajúce na končekoch krídel (ktoré sa vytvárajú pod krídlami vtáka pred nimi), vďaka ktorým môžu na let využiť menšie množstvo energie (Chatterjee, 2015; Gaisler a Zima, 2018).
Existujú tri hlavné hypotézy o vývine vtáčieho letu: arboreálna,
kurzoriálna a „hypotéza behu po naklonenom povrchu pomocou krídel“ (the wing-assisted
incline running) (Chatterjee, 2015; Mayr, 2017).
Kurzoriálna hypotéza predpokladá scenár, kedy
predkovia vtákov behali, neskôr začali skákať čoraz vyššie a vyššie, až sa
jedného dňa vďaka mávaniu krídel odlepili od zeme. Tvory podľa nej najskôr
využívali perie pre rýchlejší beh. Akonáhle by sa však takéto zviera odlepilo
od zeme, spadlo by. Problémom je aj absencia akéhokoľvek žijúceho náprotivku
a fakt, že tvory ako Archaeopteryx boli
preukázateľne stromové organizmy. Lietanie pri malých rýchlostiach je
sofistikovanejšie, takže je nepravdepodobné, že by sa vyvinulo ako prvé. Bez
modifikácií, akou je napríklad sternum s kýlom
či kladka svalu, ktorý zdvíha krídlo, by živočích nedokázal vzlietnuť zo
zeme, potreboval by vyštartovať z vyvýšeného miesta (čo robí aj väčšina
dnešných vtákov), čo nás opäť privádza k arboreálnej hypotéze. Vtáky však
na rozdiel od iných lietajúcich živočíchov používajú ich zadné končatiny na
bipédny pohyb, čo naznačuje, že pohyb po dvoch končatinách nikdy nevymizol
a chôdza pri vývoji letu hrala nejakú úlohu (a teda zviera, ktoré prvýkrát
vzlietlo, používalo zadné končatiny na chôdzu po zemi) (Chatterjee, 2015; Mayr,
2017).
„Hypotéza behu po naklonenom
povrchu“
(the wing-assisted incline running; ďalej iba WAIR) vychádza z pozorovaní
mláďat niektorých dnešných vtákov (napríklad kuropta čukar (Alectoris chukar; Ázia)), ktoré pomocou
pohybu krídel dokážu bežať po naklonených (niekedy dokonca vertikálnych)
povrchoch. Bez peria nie je možné bežať po svahu strmšom ako 60°. Krídla však
vtáka nezdvíhajú, ale skôr tlačia smerom do svahu, čím si uľahčí pohyb. Predkovia
vtákov tak mohli používať krídla na podobný účel. Problémom je, že na WAIR je
potrebná svalová kladka, ktorá zdvíha krídlo hore a komplexné pohyby
krídla. Obe vlastnosti sa však zrejme objavili až neskôr. Znaky vtákom
príbuzných teropódov ukazujú, že mali mnoho špecializácií potrebných na
stromový spôsob života, pričom nemali naopak nič, čo je potrebné pre WAIR
(Chatterjee, 2015; Mayr, 2017).
Arboreálna hypotéza vysvetľuje vznik letu
stromovým spôsobom života predkov vtákov. Podľa nej najskôr skákali z vetvy
na vetvu, neskôr pomocou peria spomaľovali pád, perie im časom umožnilo
plachtiť zo stromu na strom a nakoniec sa pomocou pohybu predných končatín
naučili aktívne lietať. Trepot krídlami mohol začať vznikať pri pristávaní.
Vďaka zoskoku z vyvýšeného miesta mohli použiť gravitáciu ako zdroj
energie potrebný na vzlet. Dôkazov, že predkovia vtákov boli stromové tvory,
existuje niekoľko: pomer dĺžky predných a zadných končatín, malá veľkosť
tela, otočný zápästný kĺb, tuhý chvost či zahnuté pazúre na končatinách. Dnešné
plachtiace stavovce sú spravidla stromové tvory. Ďalším dôkazom arboreálneho
života predkov vtákov je aj nápadné zväčšenie EQ. To bolo potrebné pre lepšie
spracovanie trojrozmerného sveta v korunách stromov. (Podobne sa odlišujú
aj primáty od ostatných cicavcov. Pterosaury majú mozog podobný vtáčiemu, ale
ich EQ je menšie. To je zrejme zapríčinené tým, že pterosaury žili poväčšine v
„dvojrozmernom“ svete nad otvoreným oceánom alebo pri útesoch, zatiaľ čo vtáky
boli medzi hustou spleťou konárov a stromov viac závislé na odhadovaní
vzdialeností.) Došlo taktiež k zväčšeniu očí, prestavbe mozgu
a vylepšeniu systému vnútorného ucha. Poznáme niekoľko stromových
maniraptorov, o ktorých môžeme s istotou povedať, že plachtili, keďže
mali letky na predných i zadných končatinách (napr. Microraptror). Je však otázne, či tvory ako Microraptror odrážajú pleziomorfný stav vtákov. Arboreálna hypotéza
zatiaľ vysvetľuje vznik letu najlepšie vzhľadom k pozorovaniam
(Chatterjee, 2015; Mayr, 2017).
Ďalšie modely na vysvetlenie vzniku letu kombinujú arboreálnu hypotézu s kurzoriálnou. Kedy presne sa let vyvinul, aké letové schopnosti mali jednotlivé klady, ako sa to vzťahovalo k vývoju peria a akú rolu v tomto procese zohrala strata schopnosti letu? Ako som spomenul v časti o vývoji peria, kontúrové perá sa pravdepodobne vyvinuli v aerodynamickom kontexte. Pri nelietavých vtákoch zástavica pera často stráca súdržnosť kvôli redukcii lúčov, čo podporuje toto tvrdenie. Už predtým, ako bol objavený Microraptor, sa objavili návrhy, že dromeosaury sú sekundárne nelietavé. U dnešných vtákov sa tento trend objavil mnohokrát. Posledný spoločný predok archeopteryga a mikroraptora tak mohol mať (aspoň nejaké) letové schopnosti. Microraptor a iné bazálne dromeosaury boli drobné a tuhý chvost (čo je jeden z podstatnejších znakov dromeosaurov) mohol najskôr pomáhať pri lietaní. Taktiež oviraptorosaury sú možno druhotne nelietavé. Hoc majú na predných krídlach symetrické kontúrové perá, tento stav môže byť druhotne odvodený, keďže aj pri dnešných nelietavých vtákoch je asymetria peria často strácaná. Ak vykazoval posledný spoločný predok oviraptorosaurov a vtákov aspoň čiastočné letové schopnosti (už on mohol na plachtenie používať 4 krídla), znamenalo by to, že všetky tvory v klade Pennaraptora, ktoré nelietali (napríklad Velociraptor či Deinonychus), schopnosť letu len stratili. Dnešné nelietavé vtáky majú stále pomerne veľké mozgy, čo svedčí o tom, že kedysi dokázali lietať. Toto pozorujeme aj u tvorov, akými boli deinonychosaury. Dinosaury ako Allosaurus (vrchná jura; Severná Amerika) či Tyrannosaurus naopak nič také nemali, čo nás opäť privádza k záveru, že veľa maniraptorov je druhotne nelietavých. Na zhodnotenie tohto tvrdenia je potrebných viac štúdií. Je však minimálne pravdepodobné, že oviraptorosaury (napríklad Caudipteryx) dokázali vďaka predným končatinám spomaľovať pád. U niektorých línií boli letové schopnosti stratené alebo dokonca sekundárne vyvinuté (Scansoriopterygidae s membránovými krídlami slúžiacimi na plachtenie). Až v klade Paraves sa prvýkrát objavujú asymetrické letky, takže pravdepodobný vznik pasívneho kĺzavého letu môžeme zatiaľ pripísať tejto vetve. Je možné, že Archaeopteryx a Microraptor zdedili letové schopnosti od spoločného predka (ktorý nemusel mať nutne štyri krídla ako Microraptor). Microraptor možno ovládal aj nejaký štýl aktívneho letu, čo viedlo k názorom, že sa aktívny let v klade Paraves vyvinul niekoľkokrát nezávisle (možno až 3 alebo viac).Bazálne Avialae (ako Archaeopteryx, Sapeornis či Confuciusornis) ešte zrejme nedisponovali veľmi dobrými letovými schopnosťami, čo sa dá vyčítať z anatomických znakov. Dlhé krídla a (v prípade archeopteryga) chvost hovoria, že stále išlo o predovšetkým plachtiace tvory, i keď sa mohli vďaka občasnému mávnutiu krídel udržať vo vzduchu. Na krídlach sa u nich nenachádzala alula, ktorá je potrebná pre pokročilé techniky, akou je pomalý let. Z výskumu geometrie kostí archeopteryga vyplynulo, že ovládal aspoň nejakú formu aktívneho letu. Stále však zrejme nedokázal vzlietnuť zo zeme a potreboval vyvýšené miesto. Letové schopnosti archeopteryga sú podporované aj morfológiou jeho mozgu či zlepšením zraku. Ďalším dôkazom nie najlepších letových schopností bazálnych Avialae je morfológia ich pier. Uhol medzi kostrnkou a vetvičkami odtokovej zástavice je pomerne malý ako u mikroraptora, tak i u archeopteryga, sapeornisa či konfuciusornisa. Pri skupinách Enantiornithes a Euornithes je tento uhol pomerne veľký. Keďže je nepravdepodobné, že zadné končatiny rodu Microraptor boli používané pri aktívnom lete, môžeme predpokladať, že takáto morfológia letiek je spojená s kĺzavým letom. To nás opäť privádza k záveru, že bazálne Avialae stále predovšetkým plachtili, i keď sa už zrejme dokázali udržať vo vzduchu dlhšiu dobu. Dlhý chvost zaručoval pri lete stabilitu, no neskôr sa zredukoval na štruktúru známu ako pygostyl, čím bola zlepšená manévrovacia schopnosť. Znížená stabilita bola vykompenzovaná zväčšením mozgu a teda aj ovládaním tela. V klade Ornithothoraces už nepochybne vznikol aktívny let. Skupina Enantiornithes vykazuje veľa znakov, ktoré sú s ním spojené – široké sternum, mobilný skapulokorakoidálny kĺb, glenoid smerujúci dohora, primitívny trioseálny kanál, prítomnosť aluly či veľký uhol medzi kostrnkou a vetvičkami odtokovej zástavice. Z malého kýlu na hrudnej kosti však vyplýva, že letové svaly stále neboli veľmi silné. Aj z primitívnej stavby panvy a zadných končatín vyplýva, že tvory patriace do kladu Enantiornithes ešte mali primitívne vyvinutý „pristávací aparát“ a hoc išlo o dobrých letcov, ich let nebol dokonalý. V klade Ornithuromorpha pozorujeme postupné vylepšovanie letového aparátu a fúziu kostí, čo viedlo až k vynikajúcemu letu s pokročilými manévrami, ktorý pozorujeme u dnešných vtákov (Agnolín a Novas, 2013; Feo et al., 2015; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Pei et al., 2020; Sorkin 2021).
Je potrebné dodať, že schopnosť lietať bola mnohokrát sekundárne
stratená. Poznáme veľa mezozoických vtákov, ktoré preukázateľne stratili
schopnosť letu (Patagopteryx, Gargantuavis, Elsornis), ich počet je oveľa väčší v kenozoiku (Dromornithidae,
Gastornithidae, Eogruidae či Phorusrhacidae) a dodnes prežilo mnoho
nelietavých druhov (bežce (Ratitae), tučniaky (Sphenisciformes)). Tento trend
sa častokrát objavuje na ostrovoch (napr. dront nelietavý (Raphus cucullatus; holocén (slovo súčasnosť v tomto prípade
žiaľ použiť nemôžem); Maurícius) alebo kivi (Apteryx; súčasnosť; Nový Zéland)). Lietanie je energeticky veľmi
náročné, preto dochádza k jeho strate v prípade, že to povolia
selekčné tlaky. Jednou z najdôležitejších príčin je absencia predátorov,
no na ostrovoch to môže byť aj strata potreby presúvať sa na veľké vzdialenosti
či minimalizovanie rizika odviatia vetrom na šíry oceán. Väčšina línií
nelietavých vtákov na kontinentoch stratila schopnosť lietať už veľmi dávno,
minimálne v paleocéne. Z toho sa dá vyvodiť, že vyhynutie nevtáčích
dinosaurov na konci kriedy bolo kľúčovou udalosťou vedúcou k vzniku
nelietavosti u týchto skupín. Prostredie bez predátorov zo začiatku
kenozoika sa čoskoro vytratilo. Jedna z možností, ako docieliť zníženie
rizika napadnutia predátorom, je zväčšenie telesnej veľkosti. Pre prežitie
popri predátoroch bol potrebný aj rýchly pohyb. I keď na začiatku
kenozoika existovali graviportálne nelietavé vtáky (ktoré sú oveľa častejšie na
ostrovoch), iba rýchle kurzoriálne formy (ako pštrosy) boli neskôr schopné
koexistovať s predátormi. Na kontinentoch niekoľkokrát vznikli aj nelietavé
dravce (Bathornithidae, Phorusrhacidae) (Mayr, 2017).
MODIFIKÁCIE TELA
Počas približne 225 miliónov rokov dlhej evolučnej histórie vtákov (tým
myslím klad Dinosauria a líniu, ktorá viedla k dnešným vtákom) prešlo ich
telo značnými zmenami. V tejto časti opíšem, ako sa pleziomorfný stav
jednotlivých častí tela (ktorý bol prítomný u maniraptorov; zameriam sa
hlavne na kosti, keďže z fosílií toho o mäkkých tkanivách dinosaurov
nevieme práve veľa) časom modifikoval.
Zuby v čeľustiach boli postupne stratené. Došlo k relatívnemu
zväčšeniu mozgu a teda aj k zvýšeniu EQ. Kosť quadratum sa stala pohyblivou, čím vznikla kinetická lebka. Nevieme
naisto, prečo k tomu došlo, ale kinetická lebka môže pomáhať roztvoriť
čeľuste do väčšej miery, udržiavať os zraku v jednej rovine pri otváraní
čeľustí, lepšie manipulovať s potravou či rýchlejšie zatvárať čeľuste. Vtáky
majú v podstate veľmi modifikovaný diapsidný typ lebky. Obe spánkové jamy
(supratemporal fenestra a infratemporal fenestra) splynuli
s očnicou a došlo k zániku antorbitálneho okna. Švy na lebkách
vtákov sú viditeľné len u mláďat, v dospelosti zreteľné hranice medzi
kosťami miznú. Lebka aligátorieho embrya sa tvarom veľmi podobá na tvory ako Confuciusornis a líši sa od lebky
dospelého aligátora. Vtáčia lebka teda prešla procesom známym ako
heterochronia, konkrétne pedomorfózou, čo znamená, že si dospelé vtáky
ponechávajú znaky mláďat dinosaurov. Iné štúdie dospeli k záveru, že
neskôr v evolúcii vtáčej lebky došlo aj k peramorfóze, z čoho
vyplýva, že vtáčia lebka je vlastne mozaikou pedomorfných a peramorfných
znakov. EQ u dnešných archosaurov počas ontogenézy postupne klesá, takže
i v tomto prípade sa môže jednať o pedomorfózu. (Chatterjee,
2015; Mayr, 2017; Zrzavý et al., 2017; Gaisler a Zima, 2018; Plateau
a Foth, 2020).
Stavce sú u vtákov pneumatizované. Synsacrum je zložené z väčšieho počtu stavcov ako
u bazálnych dinosaurov a pevne zrástlo s panvou. Dlhý chvost bol
redukovaný na štruktúru známu ako pygostyl. Kvôli strate chvosta sa ťažisko
posunulo dopredu pred zadné končatiny, čo zapríčinilo posun zadných končatín
vpred a femur sa dostal do viac
horizontálnej pozície. Hrudný kôš bol spevnený dozadu smerujúcimi výbežkami na
rebrách. Gastráliá boli stratené pri báze kladu Ornithuromorpha (Chatterjee,
2015; Mayr, 2017; Gaisler a Zima, 2018).
Lopatkový pletenec podstúpil značné zmeny. Scapula a coracoid sú
u dinosaurov pevne spojené alebo dokonca zrastené, zatiaľ čo
u dnešných vtákov sa tieto kosti oddelili a sú užšie. Furcula bola prítomná už
u bazálnych teropódov a u vtákov má tvar písmena U. Spolu
s lopatkou a vznikom akrokorakoidálneho a prokorakoidálneho
výbežku na kosti coracoid vytvorili
trioseálny kanál, ktorý slúži pre sval ako kladka a pomáha zdvíhať krídlo
hore. Furcula pri lete funguje aj ako
pružina. Dinosaury majú hrudnú kosť zloženú z dvoch častí, ktoré niekedy
zrástli. U niektorých druhov (ako Archaeopteryx,
Sapeornis, Anchiornis či Mei)
osifikované sternum nebolo prítomné
vôbec, pretože ho druhotne stratili. U niektorých bazálnych Avialae (napr.
Confuciusornis) je na hrudnej kosti
plytká drážka. Skupina Enantiornithes už má pomerne veľký kýl, no až
v klade Ornithuromorpha došlo k vývoju kosti sternum typickej pre moderné vtáky (Roček, 2002; Zheng et al.,
2014; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017).
Predné končatiny sa predĺžili a v distálnej časti došlo
k zrastu kostí. „Polmesiacovitý karpál“ (semilunate carpal) sa spojil
s metakarpálmi, čím vznikol carpometacarpus
a otočný zápästný kĺb, ktorý pomáha pri lete. Zo zápästných kostičiek
ostali voľné iba radiale a ulnare. Došlo taktiež k redukcii
článkov prstov (pazúre sa postupne vytratili úplne). Pri identifikácii vtáčích
prstov sa však vyskytol jeden problém – zatiaľ čo embryologické štúdie hovoria,
že tri prsty vtákov sú homologické s 2., 3. a 4. prstom ich päťprstých
predkov, fosílny záznam hovorí o postupnej strate 4. a 5. prstu, čo
by znamenalo, že vtáky majú prsty homologické s 1., 2. a 3. prstom
tetrapódov. Vzniklo viacero hypotéz, ktoré sa pokúšajú vyriešiť tento konflikt
(„hypotéza posunu osi“ (axis shift hypothesis), „hypotéza pyramídovej redukcie“
(pyramid reduction hypothesis), „hypotéza polydaktýlie“ (polydactyl
hypothesis), „hypotéza homeotického posunu“ (frameshift hypothesis) a „hypotéza
bočného posunu“ (lateral shift hypothesis)) a niektoré z nich
predpokladajú, že sa vo vtáčej končatine deje niečo podivné. Zrejme
najpopulárnejšia hypotéza homeotického posunu napríklad hovorí, že sú pozícia
(ktorú označujem arabskou číslicou (1, 2, 3, 4, 5)) a identita prstov
(ktorú označujem rímskou číslicou (I, II, III, IV, V)) dve rozdielne veci
a počas evolúcie došlo k ich posunu. Zo základu 2 teda možno vyrastá
prst homologický s prstom I u tetrapódov. Prsty s identitami
I, II a III „preskočili“ na kondenzácie 2, 3 a 4. Podľa iných štúdií
došlo k posunu iba pri prste I, takže z embryonálnych základov 2, 3
a 4 vyrastajú prsty I, III a IV. Keďže tento konflikt ešte nie je
definitívne vyriešený, používal som pri pomenovávaní prstov prednej končatiny
ich identitu (nie poradie), pričom predpokladám správnosť pôvodnej hypotézy
homeotického posunu (Wagner a Gauthier, 1999; Xu a Mackem, 2013;
Benton, 2015; Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Zrzavý et al., 2017; Gaisler
a Zima, 2018; Stewart et al., 2019; Sues, 2019).
Elementy panvy zrástli vzájomne i so stavcami a vytvorili synsacrum. Kosť pubis sa otočila posteriórnym smerom a došlo k strate
pubickej symfýzy (Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Wang et al., 2017).
Dlhšie zadné končatiny zaistia dlhší krok, preto sa dinosaury (i vtáky) pohybujú po špičkách prstov. V zadnej končatine taktiež došlo k zrastu kostí. Tibia sa zlúčila s proximálnymi tarzálnymi kosťami astragalus a calcaneus, čím vznikla kosť tibiotarsus. Fibula je silno redukovaná a môže byť pripojená k tibiotarzu ako tenká tyčka (to je práve tá otravná tenká kosť v kuracom stehne). Distálne tarzálne kosti a metatarsus dokopy zrástli a vytvorili kosť tarsometatarsus. Prvý prst sa otočil do pozície protiľahlej ostatným prstom a jeho metatarzál ostal voľný. Piaty prst zmizol a hoc rudimentárny piaty metatarzál sa v línii vedúcej ku vtákom ešte chvíľu držal, i on po čase vymizol (Chatterjee, 2015; Mayr, 2017; Gaisler a Zima, 2018).
ZDROJE
Agnolín, F.L., & Novas, F.E. (2013) Avian Ancestors: A Review of the Phylogenetic Relationships of the Theropods Unenlagiidae, Microraptoria, Anchiornis and Scansoriopterygidae. Dordrecht: Springer.
Alibardi, L., Knapp, L. W., & Sawyer, R.
H. (2006). Beta-keratin localization in developing alligator scales and
feathers in relation to the development and evolution of feathers. Journal of
submicroscopic cytology and pathology, 38(2-3), 175–192.
Baron, M. G., Norman,
D. B., & Barrett, P. M. (2017). A new hypothesis of dinosaur relationships
and early dinosaur evolution. Nature, 543(7646), 501–506.
Barta, D. E., Nesbitt, S. J., & Norell,
M. A. (2018). The evolution of the manus of early theropod dinosaurs is
characterized by high inter- and intraspecific variation. Journal of anatomy,
232(1), 80–104.
Benton, M. J. (2015). Vertebrate
paleontology. 4th edition. John Wiley and Sons.
Cau, A. (2020). The body plan of
Halszkaraptor escuilliei (Dinosauria, Theropoda) is not a transitional form
along the evolution of dromaeosaurid hypercarnivory. PeerJ, 8, e8672.
Cau, A., Brougham, T., & Naish, D.
(2015). The phylogenetic affinities of the bizarre Late Cretaceous Romanian
theropod Balaur bondoc (Dinosauria, Maniraptora): dromaeosaurid or flightless
bird?. PeerJ, 3, e1032.
Cau., A. (2018). The
assembly of the avian body plan: a 160-million-year long process. Bollettino
della Società Paleontologica Italiana. 57 (1): 1–25.
Crawford, N. G., Faircloth, B. C., McCormack,
J. E., Brumfield, R. T., Winker, K., & Glenn, T. C. (2012). More than 1000
ultraconserved elements provide evidence that turtles are the sister group of
archosaurs. Biology letters, 8(5), 783–786.
Dyke, G., & Kaiser, G. W. (2011). Living
dinosaurs: The evolutionary history of modern birds. Chichester, West Sussex:
Wiley-Blackwell.
Dececchi, T. A., Roy, A., Pittman, M., Kaye,
T. G., Xu, X., Habib, M. B., Larsson, H., Wang, X., & Zheng, X. (2020).
Aerodynamics Show Membrane-Winged Theropods Were a Poor Gliding Dead-end.
iScience, 23(12), 101574.
Feo, T. J., Field, D. J., & Prum, R. O.
(2015). Barb geometry of asymmetrical feathers reveals a transitional morphology
in the evolution of avian flight. Proceedings. Biological sciences, 282(1803),
20142864.
Forster, C. A., Sampson, S. D., Chiappe, L.
M., & Krause, D. W. (1998). The theropod ancestry of birds: new evidence
from the late cretaceous of madagascar. Science (New York, N.Y.), 279(5358),
1915–1919.
Foth, C., & Rauhut, O. (2017).
Re-evaluation of the Haarlem Archaeopteryx and the radiation of maniraptoran
theropod dinosaurs. BMC evolutionary biology, 17(1), 236.
Foth, C., Tischlinger, H., & Rauhut, O.
W. (2014). New specimen of Archaeopteryx provides insights into the evolution
of pennaceous feathers. Nature, 511(7507), 79–82.
Gaisler, J., Zima, J.
(2018). Zoologie obratlovců, 3. vydanie. Academia, Praha.
Gao, C., Chiappe, L.,
Meng, Q., O'Connor, J., Wang, X., Cheng, X., & Liu, J. (2008). A New Basal
Lineage Of Early Cretaceous Birds From China And Its Implications On The
Evolution Of The Avian Tail. Palaeontology, 51, 775-791.
Godefroit, P., Cau, A., Dong-Yu, H.,
Escuillié, F., Wenhao, W., & Dyke, G. (2013). A Jurassic avialan dinosaur
from China resolves the early phylogenetic history of birds. Nature, 498(7454),
359–362.
Holtz, T. (2004).
SAURISCHIA. In Osmólska H., Weishampel D., & Dodson P. (Eds.), The
Dinosauria: Second Edition (pp. 21-24). University of California Press.
Hutchinson, J., &
Gatesy, S. (2000). Adductors, abductors, and the evolution of archosaur
locomotion. Paleobiology, 26, 734-51.
Chatterjee, S. (2015). The Rise of Birds: 225
Million Years of Evolution. (second edition ed.). Baltimore: Johns Hopkins
University Press.
Chiappe, L. M., & Witmer, L. M. (2002).
Mesozoic birds: Above the heads of dinosaurs. Berkeley, Calif: University of
California Press.
Imai, T., Azuma, Y., Kawabe, S., Shibata, M.,
Miyata, K., Wang, M., & Zhou, Z. (2019). An unusual bird (Theropoda,
Avialae) from the Early Cretaceous of Japan suggests complex evolutionary
history of basal birds. Communications biology, 2, 399.
Ji, Q; Ji, S.; Zhang, H.; You, H.; Zhang, J.;
Wang, L.; Yuan, C.; Ji, X. (2002). "A New Avialian Bird - Jixiangornis
orientalis gen. et sp. nov. - from the Lower Cretaceous of Western Liaoning, NE
China". Journal of Nanjing University (Natural Sciences). 38 (6): 723–736.
Langer, M. (2004). Basal Saurischia. In
Weishampel, D., Dodson, P., & Osmólska, H. (Eds.), The Dinosauria: Second
Edition (pp. 25-46). University of California Press.
Lefèvre, U., Hu, D., Escuillié, F., Dyke, G.,
& Godefroit, P. (2014). A new long‐tailed basal bird from the Lower
Cretaceous of north‐eastern China. Biological Journal of The Linnean Society,
113, 790-804.
Mayr, G. (2017). Avian evolution: The fossil
record of birds and its paleobiological significance. Chichester, UK: John
Wiley & Sons Ltd.
Mayr, G., Pohl, B., & Peters, D. S.
(2005). A well-preserved Archaeopteryx specimen with theropod features. Science
(New York, N.Y.), 310(5753), 1483–1486.
Melchor, R. N., De
Valais, S., & Genise, J. F. (2002). Bird-like fossil footprints from the
Late Triassic. Nature, 417(6892), 936–938.
Motta, M. J., Agnolín, F. L., Brissón Egli,
F., & Novas, F. E. (2020). New theropod dinosaur from the Upper Cretaceous
of Patagonia sheds light on the paravian radiation in Gondwana. Die
Naturwissenschaften, 107(3), 24.
Nesbitt, S. J., Turner, A. H., Spaulding, M.,
Conrad, J. L., & Norell, M. A. (2009). The theropod furcula. Journal of
morphology, 270(7), 856–879.
O'Connor Jingmai, K.,
Min, W., Xiaoting, Z., Xiaoli, W., & Zhonghe, Z. (2014). The histology of
two female Early Cretaceous birds.
O'Connor, J.,
Sullivan, C. (2014). Reinterpretation of the Early Cretaceous maniraptoran
(Dinosauria: Theropoda) Zhongornis haoae as a scansoriopterygid-like non-avian,
and morphological resemblances between scansoriopterygids and basal
oviraptorosaurs. Vertebrata PalAsiatica. 52 (1): 3–30.
O'Connor, J., Wang, X., Sullivan, C., Wang,
Y., Zheng, X., Hu, H., Zhang, X., & Zhou, Z. (2018). First report of
gastroliths in the Early Cretaceous basal bird Jeholornis. Cretaceous Research,
84, 200-208.
O'Connor, J., Zhou, Z., & Xu, X. (2011).
Additional specimen of Microraptor provides unique evidence of dinosaurs
preying on birds. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United
States of America, 108(49), 19662–19665.
Padian, K., Hutchinson, J. R., and Holtz, T.
R. Jr. (1999). Phylogenetic definitions and nomenclature of the major taxonomic
categories of the carnivorous Dinosauria (Theropoda). Journal of Vertebrate
Paleontology, 19: 69-80.
Pei, R., Pittman, M., Goloboff, P. A., Dececchi, T. A., Habib, M. B., Kaye, T. G., Larsson, H., Norell, M. A., Brusatte, S. L., & Xu, X., 2020: Potential for Powered Flight Neared by Most Close Avialan Relatives, but Few Crossed Its Thresholds. Current biology 30: 4033–4046.
Pittman, M., & Xu, X. (2020).
Pennaraptoran Theropod Dinosaurs Past Progress and New Frontiers. Bulletin of
the American Museum of Natural History, 440, 1-355.
Plateau, O., & Foth, C. (2020). Birds
have peramorphic skulls, too: anatomical network analyses reveal oppositional
heterochronies in avian skull evolution. Communications biology, 3(1), 195.
Prum, O. R., & Brush, A. H. (2003). Which
came first, the feather or the bird?. Scientific American, 288(3), 84–93.
Prum, R. O., & Brush, A. H. (2002). The
evolutionary origin and diversification of feathers. The Quarterly review of
biology, 77(3), 261–295.
Rauhut, O. W., Tischlinger, H., & Foth,
C. (2019). A non-archaeopterygid avialan theropod from the Late Jurassic of
southern Germany. eLife, 8, e43789.
Roček Z. (2002). Historie obratlovců.
Evoluce, fylogeneze, systém. Academia, Praha.
Sorkin B., 2021: Scansorial and aerial ability in Scansoriopterygidae and basal Oviraptorosauria. Historical Biology 33: 3202-3214.
Stewart, T. A., Liang, C., Cotney, J. L.,
Noonan, J. P., Sanger, T. J., & Wagner, G. P. (2019). Evidence against
tetrapod-wide digit identities and for a limited frame shift in bird wings.
Nature communications, 10(1), 3244.
Sues, H. (2019). The Rise of Reptiles: 320
Million Years of Evolution. Baltimore: Johns Hopkins University Press.
Tao, H., Xiao-Lin,
W., Zhong-He, Z. (2008). A new genus and species of caudipterid dinosaur from
the Lower Cretaceous Jiufotang Formation of western Liaoning, China. Vertebrata
PalAsiatica. 46 (3): 178–189.
van der Reest, A. J., Wolfe, A. P., Currie, P. J. (2016). A densely feathered ornithomimid (Dinosauria: Theropoda) from the Upper Cretaceous Dinosaur Park Formation, Alberta, Canada, Cretaceous Research, 58,108-117.
Voeten, D., Cubo, J., de Margerie, E., Röper,
M., Beyrand, V., Bureš, S., Tafforeau, P., & Sanchez, S. (2018). Wing bone
geometry reveals active flight in Archaeopteryx. Nature communications, 9(1),
923.
Wagner, G. P., & Gauthier, J. A. (1999).
1,2,3 = 2,3,4: a solution to the problem of the homology of the digits in the
avian hand. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United
States of America, 96(9), 5111–5116.
Wang, M., Li, Z., & Zhou, Z. (2017).
Insight into the growth pattern and bone fusion of basal birds from an Early
Cretaceous enantiornithine bird. Proceedings of the National Academy of
Sciences of the United States of America, 114(43), 11470–11475.
Wang, M., O'Connor, J. K., Xu, X., &
Zhou, Z. (2019). A new Jurassic scansoriopterygid and the loss of membranous
wings in theropod dinosaurs. Nature, 569(7755), 256–259.
Wang, M., Stidham, T. A., & Zhou, Z.
(2018). A new clade of basal Early Cretaceous pygostylian birds and
developmental plasticity of the avian shoulder girdle. Proceedings of the
National Academy of Sciences of the United States of America, 115(42),
10708–10713.
Wang, M., Wang, X.,
Wang, Y., Zhou, Z. (2016). A new basal bird from China with implications for
morphological diversity in early birds. Scientific Reports. 6:19700.
Wang, X., Huang, J., Kundrát, M., Cau, A.,
Liu, X., Wang, Y., & Ju, S. (2020). A new jeholornithiform exhibits the
earliest appearance of the fused sternum and pelvis in the evolution of avialan
dinosaurs. Journal of Asian Earth Sciences, 199, 104401.
Wedel, M. J. (2009).
Evidence for bird-like air sacs in saurischian dinosaurs. Journal of
experimental zoology. Part A, Ecological genetics and physiology, 311(8),
611–628.
Xing, X., Yen-Nien, C., Xiaolin, W., &
Chunhsiang, C. (2003). Pygostyle-like structure from Beipiaosaurus (Theropoda,
Therizinosauroidea) from the Lower Cretaceous Yixian Formation of Liaoning,
China. Acta Geologica Sinica-english Edition, 77, 294-298.
Xu, X., & Mackem, S. (2013). Tracing the
evolution of avian wing digits. Current biology : CB, 23(12), R538–R544.
Xu, X., Zheng, X., Sullivan, C., Wang, X.,
Xing, L., Wang, Y., Zhang, X., O'Connor, J. K., Zhang, F., & Pan, Y.
(2015). A bizarre Jurassic maniraptoran theropod with preserved evidence of
membranous wings. Nature, 521(7550), 70–73.
Xu, X.; Guo, Y. (2009).
The origin and early evolution of feathers: insights from recent
paleontological and neontological data. Vertebrata PalAsiatica. 47 (4):
311–329.
Yang, Z., Jiang, B., McNamara, M. E., Kearns,
S. L., Pittman, M., Kaye, T. G., Orr, P. J., Xu, X., & Benton, M. J.
(2019). Pterosaur integumentary structures with complex feather-like branching.
Nature ecology & evolution, 3(1), 24–30.
Zhang, F., Zhou, Z., Xu, X., Wang, X., &
Sullivan, C. (2008). A bizarre Jurassic maniraptoran from China with elongate
ribbon-like feathers. Nature, 455(7216), 1105–1108.
Zheng, X., O'Connor, J., Wang, X., Wang, M.,
Zhang, X., & Zhou, Z. (2014). On the absence of sternal elements in
Anchiornis (Paraves) and Sapeornis (Aves) and the complex early evolution of
the avian sternum. Proceedings of the National Academy of Sciences of the
United States of America, 111(38), 13900–13905.
Zheng, X., Sullivan, C., O'Connor, J., Wang,
X., Wang, Y., Zhang, X., & Zhou, Z. (2020). Structure and possible
ventilatory function of unusual, expanded sternal ribs in the Early Cretaceous
bird Jeholornis. Cretaceous Research, 116, 104597.
Zhou, Zhonghe &
Zhang, Fucheng. (2007). Mesozoic birds of China—A synoptic review. Frontiers of
Biology in China. 2. 10.1007/s11515-007-0001-y.
Zrzavý, J., Burda, H., Storch, D. et al. (2017). Jak sa dělá evoluce. Argo/Dokořán, Praha.